wz
 

Vysoké Tatry

Okresné mesto Topoľčany

Obec Horné Chlebany

Každé ročné obdobie má svoje čaro a zima ho má takisto. Pod bielou perinkou sa skrýva všetka špina čo ľudstvo nahromadí, no okrem toho ochráni zem pred škodiacimi holomrazmi. Zima nám ponúka možnosť aj na duchovnú obrodu, keďže vonku sa nedá pracovať a človek môže mať viac času pre seba a svoju rodinu.

 

         
           

Zdroj: Fotografie z internetu a čo som dostala od netových priateľov v e-mailoch.

         

  Biely obláčik a Snehová vločka

Kedysi dávno žil na zemi ohnivý obor. Bol veľký a mocný, kadiaľ kráčal, líhala tráva popolom. Žil na samom dne najvyššej hory. Keď sa nahneval, všetko sa triaslo a lámalo, hory pukali, na zem sa vylievala ohnivá láva. Ľudia sa báli, vravievali, že je zemetrasenie a že hora soptí.

Raz uvidel Ohnivý obor nad svojou skrýšou plávať Biely obláčik. Bolo to krásne dievča, krajšie ako zore nad ránom. Ohnivému obrovi sa dievča zapáčilo a zaumienil si, že ho bude mať. Dlho striehol, až sa mu raz podarilo ju chytiť. Priviedol ho do svojej skrýše a zakázal mu vychádzať von. Inak by mu hrozil veľký trest. Biely obláčik dlho plakalo a nariekalo za svojou slobodou. Keď dostalo dcérku, prestalo plakať.
Dievčatko pomenovali Snehovou vločkou. Všetci ju mali radi. Aj malý mrzký trpaslík, s ktorým sa často hrávala.
Raz išiel Ohnivý obor na lov a zabudol zavaliť skrýšu veľkým kameňom. Biely obláčik sa zaradovala a vybehla aj so Snehovou vločkou von. Ale, beda, len čo vybehla z hory, uchytil ju Divoký vietor a odletel s ňou preč. Keď sa obor vrátil, našiel pred skrýšou len Snehovú vločku. Veľmi sa nahneval, celá zem sa triasla a všetky sopky tri dni soptili. Ale ani tak Biely obláčik neprivolal. Zostala mu len krásna dcéra, ktorú mal veľmi rád. Nosil jej zlato i drahé kamene, ale Snehová vločka bola čím ďalej smutnejšia.
Často myslievala na svoju matku a na víchor, ktorý ju uchytil. Obor sa bál, že dcérku stratí, takže jej nedovolil vyjsť z hory a trpaslík ju strážil. Tak sa míňali roky a Biely obláčik s Divokým vetrom často vyzerala svoje dieťa, lietala ponad horu, ale nikdy ju nevidela, tak s plačom letela ďalej. Keď tie slzy padali, ľudia vravievali, že prší dážď.
Snehová vločka vyrástla na krásnu dievčinu, bielu ako sneh, s očami ako hviezdy a s vlasmi dlhými až po zem. Nik takú krásu nevidel. Jedného dňa sa Snehová vločka opýtala trpaslíka ako je na svete. Trpaslík jej porozprával o mesiaci a hviezdach, o slnku, ktoré svieti cez deň, o kvetoch a štebotavých vtáčatách. Zatúžila to vidieť aspoň jediný krát a uprosila trpaslíka, aby ju na chvíľu pustil von. Zľutoval sa trpaslík nad nešťastným dievčaťom a raz v noci ju pustil na svet. Výskala od radosti, zbierala rosu, kolísala jedľové haluze, naháňala sa s vetríkom po zelenom machu. Keď je takáto noc, aký krásny musí byť deň, pomyslela si.

Trpaslík sa bál ukázať jej biely deň a tak rýchlo zavrel dvere, že ostala škáročka, cez ktorú prenikol do skrýše Slnečný lúč. Snehová vločka ešte nikdy nevidela také svetlo, priam jej učarovalo. Zatúžila ho vidieť zblízka, pretiahla sa škáročkou von. Biely deň ju privítal, zelená tráva a kvety ju potešili. Od radosti sa rozbehla k Slnku, bežala a bežala, vždy vyššie a vyššie. Na vrchole hory si sadla na kameň, aby si oddýchla. V tej chvíli sa strhol víchor. Snehová vločka ustrašene zdvihla oči a zazrela Biely obláčik ako jej letí na pomoc. Ale nestihla ochrániť svoju dcérku pred slnkom, víchor ju uchytil. Zapáčila sa Snehová vločka Slnku, to sa k nej sklonilo, že ju pobozká na čelo. Len čo to urobilo, na kameni zostala len kvapka vody.
Darmo hľadal obor svoju dcérku – nikdy ju nenašiel. A každá snehová vločka sa na slnku mení na kvapôčku čistej vody.

 

by Cezmín Slovakia 2012 http://cezmin.wz.cz

<" src="Zima_files/z10.jpg" width="794" height="635">