wz
 

Vysoké Tatry

Okresné mesto Topoľčany

Obec Horné Chlebany

Pracovité ruky, um a fantázia predkov aj v súčasnosti je stálou inšpiráciou ako si skrášľovať svoj domov.


 Sedem divov sveta

Názov Dátum stavby civilizácia
Egyptské pyramidy v Gíze     2550 pr. n. l. Egypťania
Visuté zahrady Semiramidine 600 pr. n. l. Babylóňania
Feidiov Zeus v Olympii           435 pr. n. l. Gréci
Artemidin chrám v Efeze        550 př. n. l. Gréci
Mauzóleum v Halikarnasse    351 pr. n. l. Helénska civilizácia
Rhódský kolos                 292-280 pr. n. l. Helénska civilizácia
Maják na ostrove Faru       3. stor. pr. n. l. Egypťania

Druhým divom sveta na Antipatrovom zozname boli Semiramidine záhrady v Babylone, no doteraz nebola jeho existencia jednoznačne preukázaná. Záhrady sa však spomínajú okrem Antipatrovho zoznamu aj u Strabóna a ďalších.

 

Visuté zahrady Semiramidine

 

Semiramidine visuté záhrady sú asi najmenej preskúmaným divom sveta. V roku 1898 začal pátrať nemecký archeológ Robert Koldewey asi 90 km od Bagdadu v dnešnom Iraku na brehoch rieky Eufrat po zvyškoch zaniknutého mesta Babylon. Preslávilo sa predovšetkým jedinečnými stavbami: babylonskou vežou, mocnými hradbami a najmä visutými Semiramidinými záhradami. Koldeweyovi trvalo 18 rokov na vykopanie tohto bájneho mesta. Aby si prácu urýchlil, dal si priviezť z Európy kompletnú poľnú železnicu a dosiahol úspech.
Z rozsiahlej literatúry o Babylonskej ríši si mohol Koldewey utvoriť predstavu, ako asi vyzerali Semiramidine záhrady. Nad pivničnými klenbami sa nachádzala hlavná terasovitá stavba. Každá terasa bola o 5 metrov vyššie ako predchádzajúca. Dláždili ju 5,45 m dlhé a 1,35 m široké kamenné platne. Niektoré platne ešte zaliali asfaltom premiešaným s tŕstím, na dosky uložili dvojitú vrstvu pálených tehál a medzery medzi nimi vyplnili sadrou. Na tehly prišla vrstva olova, ktorá izolovala od vlhka. Okrem tú nanosili trojmetrovú vrstvu zeme, na ktorej neskôr vyrástli aj vysoké stromy. Tento kolos mal veľmi dobre premyslený systém zavlažovania. Pod záhradami sa nachádzala hlboká studňa, ktorá čerpala vodu z neďalekého Eufratu. Voda sa priviedla na najvyššiu terasu a odtiaľ sa rozlievala na ostatné. Visuté záhrady kráľovnej Semiramis v Babylone boli teda sériou arkádovitých terás, postavených do tvaru pyramídy a akousi chladivou, zelenou oázou uprostred horúcej púšte.

 

Kráľ Nakukadnezar II. a jeho manželka Nitókris (niekedy označovaná ako Semiramis) si prezerá budovanie visutých záhrad


 

Prečo sa tieto záhrady volajú Semiramidinými?
Zistilo sa, že bájna kráľovná Semiramis žila ešte pred postavením týchto záhrad. Záhrady dal teda postaviť v 7. storočí pred Kr. kráľ Nebukadnesar II. pre svoju manželku Amytis, ktorej chýbala zeleň a kopcovitý terén jej rodného kraja. Semiramis preto nemá nič spoločné s týmito visutými záhradami. S kráľovnou sa mesto Babylon spája v legende, podľa ktorej dala mesto vystavať práve ona.

Robert Koldewey

Robert Koldewey (*10. septembra , 1855 Blankenburg am Harz - 4. februára 1925 , Berlín ) bol nemecký archeológ a architekt, ktorý objavil starobylé ruiny mesta Babylon.
Koldewey už od mladosti študuje archeológiu a dejiny umenia na univerzitách v Berlíne a vo Viedni. Teória ho však príliš nenadchla, a tak vzdelávacie inštitúcie opustil skôr, než získal titul. Nejaký čas potom trávil na rôznych archeologických náleziskách. Napríklad v roku 1882 pomáhal pri vykopávkach na mieste starovekého mesta Assos (na území dnešného Turecka). O päť rokov neskôr sa vrátil do rodnej krajiny, aby tu ďalších 10 rokov učil architektúru na univerzite vo východonemeckom Zhorelci. Od Nemeckej orientálnej spoločnosti dostal roku 1897 ponuku, aby našiel staroveký Babylon. S kariérou je razom amen. Nadšenec zbalil kufre a na území dnešného Iraku prišiel už o dva roky neskôr, odhodlaný ku všetkému. Ešte netušil, že tú strávi celých 18 rokov svojho života a počas nich ruiny legendárneho mesta opäť uzrie svetlo sveta.

 

 

Zvyšky nádherne modrej Ištarinej brány alebo Zikkurati, stupňovité veže Etemenanki, zasvätené babylonskému bohu Mardukovi - to všetko znova vstalo z prachu vďaka Robertovi Koldeweyovi. Vďaka nemu sa tak svet dozvedel, ako vyzerala skutočná predloha pre biblickú babylonskú vežu . Krátko po svojom príchode do miesta vykopávok Koldewey a jeho tím tiež našli podivné ruiny. Ide o kamenné stĺpy, klenby a hlbokú šachtu. "Snáď to nie sú zvyšky visutých záhrad? " špekuloval archeológ. Vykopávky v Babylone však v roku 1917 prerušila 1. svetová vojna a Koldewey sa chtiac-nechtiac musel vrátiť domov. O niekoľko rokov neskôr zomrel, bez toho, aby sa do miesta, kde toľko triumfoval, ešte raz vrátil. V roku 1910 získal Striebornú Leibnizovu medailu.

 

Robert Koldewey s mačkami pri vykopávkach...


 Visuté záhrady Semiramidine (tiež označované ako visuté záhrady babylonské) sú jeden zo siedmich divov sveta .
Stavba
Podľa povesti boli vybudované pre kráľovnú Amytis, ktorá vyrástla v zelenej Médiami a preto Nabukadnesara II. prikázal okolo roku 600 pr.n.l postaviť visuté záhrady na terasách paláca, aby ju potešil. O ich existencii však neexistujú nezvratné dôkazy. Záhrady popisovali najmä starogrécki historici, okrem iného Strabón a Diodóros Sicílsky.
Podľa uvedených opisov boli záhrady zavlažované pramene vody, ktoré stekali dolu po hradbách a zavlažovali tak všetky rastliny.
Druhý div sveta - očarujúce visuté záhrady kráľovnej Semiramis v Babylone, ktoré svojou krásou predčili monumentálnosť babylonských hradieb, Zikkurati aj Mardukovy cesty. Historik Diodóros Sicílsky (50pr.nl) píše:

"Visuté záhrady Semiramidine neboli vystavané Semiramis, ktorá založila mesto, ale neskorším vládcom nazývaným Kýros, kvôli kurtizáne, ktorá bola z Perzie. Vytvárala lúky na vrcholkoch hôr, požadovaných kráľom. Zhotovovali umelé výsadby, aby napodobnila Perzskú krajine. Táto záhrada, bola 400 stôp štvorcových veľká a stúpala až na vrchol hory, kde bola budova a otvorené miestnosti ako je u divadla. Podľa schodisko boli postavené nad sebou oblúky, mierne vystúpavé, ktoré podopierajú celú záhradu. Najvyšší oblúk, na ktorom leží celá plocha záhrady, bol 50 lakťov vysoký. Záhrada samotná bola obklopená cimburím a valy. Steny boli z veľmi silné, postavené s nemalou starostlivosťou a nákladmi, sú silné 22 stôp, a každý pieskovcový kameň je 10 stôp široký. V niekoľkých poschodiach tejto stavby boli položené trámy a veľké kamene, každý 16 stôp dlhý a štyri široký. Strecha nad tým všetkým bola najprv pokrytá rákosím zaliatym množstvom síry (alebo asfaltu), a na to potom boli položené dvojito dlaždice spojené tvrdou a odolnou maltou. Nad tým všetkým boli položené pláty olova uložené tak, aby odvádzali vodu a tiež aby nehnili základy. Pri všetkých bola položená zemina, ktorá mala hĺbku dostatočnú pre rast najväčších stromov. Keď bola položená pôda rovná a hladká, všetkými druhmi stromov, ktoré ako pre krásu, tak aj pre veľkosť môžu potešiť divákov. Oblúky, ktoré stáli nad sebou vytvorili mnoho majestátnych priestorov všetkého druhu a pre všetky účely. Boli tam stroje ktoré privádzali veľké množstvo vody z rieky Eufrat prostredníctvom potrubia tak, aby bolo skryté pred divákmi. Toto potrubie vodu vyvádzalo stavbou až na úroveň záhrady."
Toto svedectvo, hoci zodpovedá nájdenému objektu možno nebolo založené na priamom pozorovaní. Naopak bolo potvrdené, že pre svoje diela použil Diodóros celú radu starších zdrojov.

 

Semiramis

Visuté záhrady boli predtým považované za očarujúce miesto, ktoré ale existovalo len vo fantázii básnikov. Dôvod k tomu zadávala samotná Šammuramat, grécky zvaná Semiramis. Jej život bol totiž známy len z mýtov: v Sýrii existovalo mesto Aškalona pri ktorom sa rozprestieralo jazero, na ktorého brehu stál chrám bohyne Derketó. Tá sa z Afroditinho popudu zamilovala do obyčajného muža a ich vzťah jej priniesol dcéru. Zo zlosti nad nerovným manželstvom s prostým človekom Derketó mladíka zabila a svoju dcéru hodila do mora, odkiaľ ju zachránili holuby. Potom dievčatko našli nejakí pastieri a odniesli ho dobytčiemu inšpektorovi simíkovia, ktorý ju pomenoval Semiramis, čo v Sýrčine znamená ,,holubica." Dievča dospelo a bola nielen krásna, ale aj múdra. Zamiloval sa do nej Onnes, kráľovský radca, a vzal si ju za ženu. Semiramis mu porodila dvoch synov. Lenže Onnes nebol jediný, kto Semiramis miloval. Taktiež si získala srdcia kráľa Nina, ktorý Onnes za ňu ponúkal svoju dcéru. Onnes sa zo strachu pred kráľom zbláznil a obesil sa. Ninos si teda Semiramis vzal za manželku, tá mu porodila syna Nini a po kráľovej smrti sa sama ujala vlády. Chcela predčiť svojho zosnulého manžela, a preto založila mesto Babylon, okolo ktorého postavila mocné hradby a tiež postavila vysoký chrám s vežou, na ktorej konali Chaldejci pozorovanie hviezd. Takisto ríšu rozšírila o mnohé územia a keď jej po skončení vojen jej syn usiloval o život, sama sa vlády vzdala v jeho prospech, premenila sa v holubicu a odletela. Táto rozprávková verzia má aj mnohé iné.

 

Semiramis však skutočne bola historickou osobou.

Semiramis (syrsky "holubica") bola legendárna Asýrska kráľovná, známa tiež ako Semiramida, Šammuramat, či aramejsky Šamiram. Semiramis bola manželkou kráľa Sams-Hadada V., ktorá vládla v rokoch 811-808 pr.n.l. po smrti svojho manžela ako regentka za ich maloletého syna Adadnirária III. a neskôr aj ako jeho spoluvládkyňa.
Podľa legendy nechala zbudovať slávnej visuté záhrady v Babylone, iná verzia hovorí o tom, že ich dal vybudovať jej manžel, aby sa jej toľko necnelo po jej rodnom horskom prostredí. Záhrady však pravdepodobne sú z oveľa neskoršej doby. Ako Semiramis bývajú niekedy označované aj ďalšie asýrske či babylonské kráľovne, napríklad manželka kráľa Nabuchodonozora II. Nitókris.
Legendy o Semiramide boli spracované Diodórom sicílskym, Junianom Justinom a mnohými ďalšími starovekými historikmi, ktorí vo svojich prácach utvárali Semiramidin obraz a jej vzťah s kráľom Ninom, legendárnym zakladateľom mesta Ninive. Semiramidine meno sa užívalo pre rozličné monumenty budované v západnej Ázii, pôvod tejto tradície bol však zabudnutý alebo bol úplne neznámy. Nakoniec každé veľké antické dielo na Eufrate jej bolo pripisované Behistunským nápisom, ktorý nechal v roku 521 pr.n.l. vybudovať perzský veľkokráľ Dareios.

 

Životopis podľa Diodóra Sicílskeho
Podľa legendy bola Semiramis dcérou rybej bohyne Derketo a smrteľníka. Derketo mala dávny spor s bohyňou lásky Afroditou, ktorá ju prekliala. Derketa sa potom zamilovala do smrteľníka, s ktorým mala dcéru. Tú však po narodení opustila, svojho muža zabila a sama sa vrhla do mora. Dieťa prežilo vďaka holubom, ktorí ho kŕmili a zohrievali svojimi telami až do doby, než ju objavili pastieri, ktorí ju dali svojmu predákovi menom Simas. Ten sa dieťaťa ujal vychoval a pomenoval Semiramis. Keď Semiramis dospela, ohromovala svojou krásou, až si ju za manželku zvolil generál Onnes. Ten si ju odviedol do Ninive, hlavného mesta Asýrie a mali spolu dvoch synov, Hyapata a Hydaspa.
Asýrsky kráľ Ninos potom začal bojovať so susednou Baktria. Asýrčania zvíťazili v mnohých bitkách, samotné hlavné mesto Baktra však vzpieral. Onnes sa zúčastnil obliehania Baktry a svoju ženu vzal so sebou. Semiramis tu prejavila svoju múdrosť a navrhla Asýrčanom zaútočiť na silnejšiu stranu mestského opevnenia, kde však nebolo toľko obrancov.
Semiramis si nechala ušiť šaty, v ktorých sa nedalo rozpoznať, či je muž alebo žena a s oddielom dobrovoľníkov zaútočila na hradby. Lesť sa dokonale podarila a Semiramis tak ľahko donútila mesto ku kapitulácii. Asýrsky kráľ Ninos si všimol jej statočnosti i krásy, zamiloval sa do nej a Onnovi rozkázal, aby mu svoju ženu prenechal. Onnes nechcel, Ninos mu začal vyhrážať vypíchnutím očí, keď nevidí rozkazy svojho kráľa a generál radšej potom spáchal samovraždu.

 

Semiramis a Ninos mali syna menom Ninias. Potom, čo Ninos dobyl zvyšky Baktria, bol smrteľne poranený šípom a zomrel. Semiramis po ňom prevzala vládu na ďalších 42 rokov a už sa nikdy nevydala. Počas svojej vlády sa snažila predčiť vládu svojho manžela Nina, na Eufrate dala založiť mesto Babylon, nechala mu postaviť hradby a most cez rieku.
Taktiež viedla vojny: v Médiami, Egypte, Etiópii a Líbyi, kde zvíťazila. Jej expedície do Indie však už stroskotala a sama bola šípom poranená do ramena. V Babylone sa jej potom zjavila nebeské znamenia, ktorá jej prikazovali nepokračovať vo vojne a Semiramis poslúchla. Keď jej syn Ninias dospel, pokúsil sa prevziať moc do svojich rúk násilím a za pomoci jedného eunušského sluhu sa svoju matku pokúsil zabiť. Semiramis ale sprisahanie prehliadla a rozhodla sa sama abdikovať v synov prospech. Potom sa premenila na holubicu a odletela v ústrety nesmrteľnosti.
Spojenie ryby a holubice bolo nájdených vo veľkom chráme v Hierapolis Bambyce, ktorý bol podľa legendy založený Semiramide, a kde bola Semiramidina socha so zlatou holubicou na hlave.

 

Životopis podľa Athénaia z Naukratidy
Podľa Athénaia Semiramis bola vraj Semiramis jednou z dvorných dám na dvore jedného z asýrskych kráľov. Bola však veľmi krásna a kráľ sa s ňou nakoniec oženil. Semiramis potom kráľa presvedčila, aby jej na päť dní prepožičal vládu v krajine. Kráľ privolil a podnikavá Semiramis sa vlády energicky chopila. Jeden večer zorganizovala hostinu, pri ktorej sa jej podarilo na svoju stranu získať vysokých asýrskych hodnostárov. Tí ju uznali za svoju kráľovnú a Semiramis okamžite nechala uvrhnúť svojho manžela do väzenia. Semiramis potom vládla veľmi dlhú dobu a bola úspešnou kráľovnou.

 

Semiramis pri tele Ara Nádherného

Arménska legenda
Jedna z najpopulárnejších arménskych tradícií rozpráva o Semiramide a arménskom kráľovi Arovi Nádhernom. Semiramis podľa legendy počula povesť o veľkej kráse arménskeho kráľa menom Ara a túžila po jeho portréte. Po jeho získaní Aru požiadala, či by si ju vzal. Kráľ však svadbu sa Semiramide odmietol. Neskôr sa dopočul, že Semiramis preto
postavila veľkú asýrsku armádu a tiahne proti Arménsku. Počas nadchádzajúcej bitky medzi Asýrčanmi a Arménmi, ktorá sa mohla odohrať v Araratskom údolí, bol arménsky kráľ Ara zabitý. Aby Arméni zabránili ďalšiemu vojnovému konfliktu so Semiramidou, ktorú pokladali za čarodejnicu, začali sa modliť k bohom, aby Ara povstal z mŕtvych. Vojna však neskončila, karta sa obrátila a nastal čas odvety za svojho vodcu. Arméni začali triumfovať a Semiramis sa preto rozhodla pre lesť. Jedného zo svojich milencov nechala prezliecť za mŕtveho Aru a rozšírila zvesť, že bohovia Aru Nádherného vrátili späť do života. Vojna tak skončila. Legenda existuje v niekoľkých verziách, zvyčajne však Ara Nádherný zostane mŕtvy.

 

Objavenie visutých záhrad

Vďaka povestiam o Semiramis teda boli aj spomínané visuté záhrady považované za rozprávku. Ale Robert Koldewey ich našiel! Na pahorku Kars našiel jedného dňa podivné klenby, čo by nebolo nič nezvyčajné. Boli to však prvý klenby nájdené v Mezopotámii. Prikázal kopať robotníkom ďalej a objavoval viac zaujímavých vecí, ako napríklad stĺpy z kameňa - kameň bol v Mezopotámii jedným z najvzácnejších stavebných materiálov, ďalej studňu, o ktorej sa pôvodne mohol domnievať, že je vežou nejakej stavby, ale po vykopávkach sa preukázalo, že ide naozaj o studni s trojitou špirálovitú šachtou. Keďže bol Koldewey aj znalcom kanalizácií, okamžite ho napadla bláznivá myšlienka. Začal preto hľadať informácie v dielach Diodóra, Strabon a Béróssa, v ktorých sa dozvedel, že kameň sa použil pri stavbách v celom Babylone len dvakrát - na severnej strane Kasr, kde už ho objavil a na visutých záhradách Semiramidinych. Súčasne tiež preštudoval Strabónov opis záhrad, ktorý sa zhodoval s prierezom najdeného komplexu pri Kars.

 

Vzhľad visutých záhrad
Podľa Filona sa visutými záhradami nazývali také záhrady, ktorých rastliny sa dvíhali vysoko do vzduchu. Nachádzali sa v nej kamenné stĺpy, ktoré niesli celú ťarchu stavby, zavodňovacie systémy, palmové trámy a predovšetkým najrôznejšie rastlinstvo. Jej krása predčila všetky poznáme stavby Babylonu a právom ich teda Strabon popisoval ako jeden zo siedmich divov sveta. Ten ju opisoval takto: "Záhrada tvorí štvorec, drží na klenbách spočívajúcich z kvádrov, postavených na seba ako kocky. Podstavce sú vyplnené hlinou, takže na nich môžu rásť aj najväčšie stromy. Najvyššia plošina má stupňovité terasy a na nich sú špirálová čerpadlá, ktoré čerpajú vodu z Eufratu."

 

Nielen pre krásu však boli visuté záhrady Semiramidine označené za jeden z divov sveta. Zaslúžila sa o to tiež originalita myšlienky a zároveň dômyselnosť čerpacieho zariadenia. Hoci sa už dnes na tento skvost nemôžeme pozrieť, zostali nám po nej rekonštrukcie novodobých odborníkov a maliarov. Archeológ Robert Koldewey vykopal v Babylone zvyšky kamennej stavby, ktorá býva mnohokrát s visutými záhradami stotožňovaná.

 

Giovanni Francesco Barbieri: Semiramis dostáva správu o povstaní v Babylone

 

ZDROJE a ODKAZY

http://cs.wikipedia.org/wiki/Robert_Koldewey
http://cs.wikipedia.org/wiki/Visuté_zahrady_Semiramidiny
http://cs.wikipedia.org/wiki/Nových_sedm_divů_přírody
http://cs.wikipedia.org/wiki/Nových_sedm_divů_světa
 


 

by Cezmín Slovakia 2012 http://cezmin.wz.cz