wz
 

Vysoké Tatry

Okresné mesto Topoľčany

Obec Horné Chlebany

 
Svätí martýri položili svoje životy za svoju vieru v jediného Boha v troch osobách, Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha svätého.

 "Boh má zaľúbenie najmä v jednoduchých, pokorných a láskavých srdciach." (sv. František Saleský)

Svätá Anežka česká

Svätá Anežka Česká , nar.okolo 1211, úmrtie 2. marec 1282
Blahorečenie:
1874 (Pius IX.)
Svätorečenie: 12. november 1989 (Ján Pavol II.)
Atribúty: koruna, model kostola, ľalia, mníšsky habit
Patronát: Česka, pomocníčka chorých, chudobných a trpiacich
Sviatok 13. november

Anežka Česká (iné názvy: Agnesa/Agneša Česká, Anežka/Agnesa/Agneša Přemyslovna, Anežka/Agnesa/Agneša Pražská; * okolo 1211, Praha – † 2. marec 1282, Praha) bola česká princezná z rodu Přemyslovcov, najmladšia dcéra českého kráľa Přemysla Otakara I. a jeho druhej manželky Konštancie Uhorskej, česká svätica.
Už v detstve žila v niekoľkých prostrediach, ktoré formovali jej osobnosť; rozhodujúci vplyv mala u nej francúzska dvorská kultúra reprezentovaná jej matkou. V troch rokoch sa ocitla na výchove v cisterciánskom kláštore v sliezskej Třebnici. Ďalšia jej výchova bola zverená premonštrátkam v kláštore v Doksanoch, ktorý založil jej starý otec Vladislav II. Tu intenzívnejšie priľnula k rehoľnému a duchovnému životu.
Plánované manželstvá
V ôsmich rokoch sa Anežka stala objektom politických úvah svojho otca. Jeho cieľom bolo dynastické spojenie Přemyslovcov a Štaufovcov a tak sa Anežka mala vydať za syna rímskonemeckého cisára Fridricha II. Henricha, predpokladaného dediča rímskeho trónu. Z tohto dôvodu bola poslaná na výchovu na dvor rakúskeho vojvodu Leopolda VI. Babenberského. Z plánovaného zväzku zišlo, keď Henrich Anežku odmietol.
V roku 1225 sa štrnásťročná Anežka vrátila do Prahy. Už v nasledujúcom roku prišlo do Čiech posolstvo anglického kráľa Henricha III. Anežkin otec si okrem spojenia s anglickými Plantagenetovcami sľuboval i posilnenie českého vplyvu u cisára a pápežskej kúrie. I tento plán stroskotal, keď v roku 1229 Henrich III. zasnúbenie zrušil.
Začiatkom tridsiatych rokov 13. storočia sa opäť na scéne objavil ako Anežkin nápadník Henrich VII. Napriek svojmu dlhoročnému zväzku s Margarétou Babenberskou plánoval manželstvo s už raz odmietnutou Anežkou. Anežka však ponuku neprijala.
Orientácia na duchovný život
Týmto rozhodnutím Anežka opustila potupnú úlohu večne čakajúcej nevesty, ktorú bola nútená trpieť za života svojho otca. V roku 1230 však Přemysl Otakar I. zomrel a jej brat Václav jej dal v otázke jej prípadného manželského zväzku úplnú voľnosť. Anežka sa rozhodla vziať svoj osud do svojich rúk a po stroskotaní svetských ambícií, stať sa kráľovnou či dokonca rímskou cisárovnou, našla novú orientáciu, ktorá sa stala náplňou jej života.
V roku 1231 zomrela jej sesternica Alžbeta Durínska, ktorá sa stala pre Anežku vzorom a výrazne ovplyvnila jej ďalší život. Alžbeta sa po smrti svojho manžela Ľudovíta Durínskeho plne oddala duchovnému životu a službe najbiednejším. Práve touto cestou sa rozhodla ísť i Anežka.
Už v roku 1232 založila v pražskom Starom Meste nemocnicu sv. Františka. Tým však jej snahy neskončili. Už v nasledujúcom roku pribudli neďaleko nemocnice dva kláštory – mužský kláštor menších bratov sv. Františka a ženský kláštor rádu sv. Kláry. Po zahájení činnosti klariského kláštora v roku 1233 v nasledujúcom roku doň vstúpila i Anežka a postavila sa do jeho čela ako opátka.

Snahy o svätorečenie
Tento akt vzbudil širokú pozornosť, prekračujúcu hranice Českého kráľovstva. Anežkina horlivosť však nepoľavovala. Svoj konečný cieľ nemohla podľa nej naplniť, pokiaľ by bola bývala uzavretá za kláštornými múrmi. Anežka snívala o tom, aby sa stala sväticou. Všetky jej aktivity smerovali k naplneniu tohto sna. Z nasledujúcich rokov existujú desiatky listín z korešpondecie s pápežom Gregorom IX., ktoré sa zaoberali jednou z hlavných podmienok svätorečenia, ktorým bolo vytvorenie vlastných rehoľných pravidiel a ktoré by položili základ vzniku novej rehole.
Jej prvú aktivitu v snahách o vznik nového rádu možno datovať rokom 1237. Napriek podpore jej brata Václava pápež Gregor IX. Anežkin návrh zamietol. I na základe tohto rozhodnutia Anežka rezignovala v roku 1238 na hodnosť predstavenej kláštora. Napriek nepriazni pápežskej kúrie Anežka na svoje poslanie nezatrpkla.
Medzitým na pápežskom stolci vystriedal Gregora IX. Inocent IV., ktorý rovnako ako jeho predchodca prejavoval istú rezervovanosť voči snahám Anežky založiť nový rád. Situácia sa však vyvíjala odlišným spôsobom ako si pápežská kúria priala, najmä však išlo o prirodzený vývin. Nové bratstvo, ktoré sa združilo pri špitáli sv. Františka dostalo v roku 1250 povolenie nosiť vlastné rádové označenie. Vtedy už iba krok chýbal o oficiálnemu uznaniu rehole. V roku 1252 pražský biskup Mikuláš dovolil rehoľným bratom právo nosiť na plášti znamenie červeného kríža s hviezdou. Tak bol položený základ k vzniku nového rádu, krížovníkov s červenou hviezdou, jedinej pôvodom čisto českej rehole. Jej zriadenie oficiálne potvrdil v roku 1256 pápež Alexander IV.
Anežka Česká prežila zvyšok svojho života v kláštore, ktorý založila. Jeho historický význam ďaleko presiahol dobu, v ktorej vznikol. Stal sa totiž kráľovskou hrobkou, akýmsi přemyslovským pohrebiskom, kde našli svoj posledný odpočinok okrem samotnej zakladateľky i jej brat Václav, druhá manželka Anežkinho synovca Přemysla Otakara II. Kunhuta Haličská a Kunhutina dcéra Anežka.
Svätorečenie
Veľmi dlhý čas sa však nenaplnilo to, o čo Anežka najviac usilovala, a k čomu stačili jej sesternici Alžbete Durínskej iba štyri roky. Svätorečenie. Napriek snahám kráľovnej Elišky Přemyslovny v prvej polovici 14. storočia či cisára Leopolda I. Habsburského v 17. storočí sa až v roku 1874 pražskému arcibiskupovi a kardinálovi Bedřichovi Janovi Schwarzenbergovi podarilo Anežkino blahorečenie. K svätorečeniu prišlo až koncom 20. storočia, kedy v roku 1989 pápež Ján Pavol II. Anežku Přemyslovnu vyhlásil 12. novembra v Ríme za svätú.
Túto sväticu obyčajne zobrazujú ako opátku, ktorá má na hlave korunu a ošetruje chorých, prípadne v ruke drží model kláštora.
Svätá Anežka Přemyslovna je veľmi obľúbenou sväticou a patrí do skupiny hlavných českých patrónov. Jej patrocínium nesie viacero sakrálnych stavieb v Česku, z ktorých najznámejší je Anežský kláštor v Prahe, založený Anežkiným bratom, kráľom Václavom I. (dnes je súčasťou expozícií Národnej galérie).

Svätá Agáta

 Svätá Agáta, panna a mučenica 235?-251
Patrónka hasičov, Catanie, Republiky San Marino
Emblém: ľalia, palma
Sviatok: 5. február

Význam mena: dobrá, čnostná (gr.)
Úcta k sv. Agáte je veľmi živá už oddávna, od staroveku. Napriek tomu nemáme o nej dosť hodnoverných správ. Jestvuje síce tzv. Passio s. Agathae (Umučenie sv. Agáty), no jeho vznik sa datuje do 5. storočia, čo je asi 200 rokov od jej smrti. Preto nie všetky údaje sú presné.
Agáta žila v prvej polovici 3. storočia. Podľa legendy sa narodila v Catanii na Sicílii v zámožnej a nábožnej rodine okolo roku 235. Vychovávali ju zodpovedne a v bázni pred Bohom. Keďže bola krásna a bohatá, o nápadníkov nebola núdza. Zapáčila sa cisárskemu námestníkovi Quintiniánovi, ktorý prišiel do Catanie, aby bojoval proti kresťanom. Snažil sa ju prinútiť, aby s ním uzavrela manželstvo. No Agáta nesúhlasila. Dal ju na „prevýchovu“ k nemravným ženám. No ani to nepomohlo. Agáta sa zachovala čistá. Nato ju dal Quintinán natiahnuť na škripec a ukrutne ju mučil. Neľudský tyran jej dal odrezať prsia. Potom ju hodil do väzenia. Nedovolil nikomu, aby jej obviazali rany. Podľa legendy sa jej zjavil sv. Peter, ktorý jej rany zahojil. Na druhý deň, keď Agáta znovu nepristúpila na požiadavky pohana, dal ju obnažiť a jej telo trhať, váľať po črepinách a po žeravom uhlí. Pri tomto mučení Agáta zomrela. Stalo sa to pravdepodobne 5. februára 251. Jej telesné pozostatky sa nachádzajú v Catanii. Pápež sv. Damaz zložil na jej počesť hymnus a jej meno sa dostalo aj do Rímskeho kánona.

Svätá Agnesa z Assisi

SV. AGNESA Z ASSISI - rehoľníčka - (1197-1253)
Zo životopisu sv.Kláry vieme, že jej rodina (otec už nežil) bola veľmi pobúrená tým, že táto ušľachtilá deva nasledovala Františka Asiského a zvolila si Bohu zasvätený život, plný chudoby a odriekania.
Avšak nie všetci zavrhli Kláru. Klárina pätnásťročná sestra Katarína, narodená v r. 1197, obdivovala jej radikálnu obetu a rozhodla sa ju nasledovať. Dva týždne po Klárinom odchode z domu v apríli 1212 aj ona potajomky opustila rodný dom a pripojila sa k sestre, ktorá s Františkovou pomocou našla útočisko u rehoľných sestier v kláštore S. Angelo di Panso na úpätí vrchu Subasio neďaleko Assisi.
Príbuzní, najmä strýko Monaldo, ktorý vystupoval v mene nebohého otca dievčat, boli vrcholne rozhorčení. Keď sa im predtým nepodarilo prinútiť osemnásťročnú Kláru k návratu domov, tento raz to chceli za každú cenu dosiahnuť s jej mladšou sestrou. Strýko Monaldo vtrhol do kláštora, brutálne zbil Katarínu, ale tá neustúpila. Keď musel strýko bez dievčaťa opustiť kláštor, František odovzdal Kataríne drsné rehoľné rúcho a s ním aj rehoľné meno po mladej rímskej mučeníčke. Odvtedy sa Katarína volala Agnesa.
So súhlasom assiského biskupa František ešte v r. 1212 uviedol Kláru, Agnesu a ich prvé spoločníčky do kláštora pri kostole sv. Damiána pri Assisi. V r. 1220 sa Agnesa stala opátkou kláštora Monticelli vo Florencii, ktorý bol založený rok predtým. Je možné, že Agnesa istý čas žila aj v iných klariských kláštoroch, ktoré vznikali predovšetkým v severnom Taliansku. Isté je, že v auguste 1253 bola znovu v Assisi, kde bola 11. augusta pri smrti svojej sestry Kláry. Zomrela krátko potom, pravdepodobne 27. augusta 1253.
Agnesu pochovali v kláštore sv. Damiána. Po vybudovaní baziliky sv. Kláry v r. 1260, ta preniesli aj Agnesine telesné pozostatky. Uložili ich v kaplnke, ktorá nesie jej meno. Hoci úcta sv. Agnesy Assiskej bola rozšírená už koncom 13. storočia, oficiálne ju uznal až pápež Benedikt XIV. v r. 1752.
Literatúra: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 5. Dobrá kniha Trnava 1995

Z iných zdrojov
Agnes z Assisi
- Saint Agnes z Assisi - Predstavená
Narodenie v roku 1197 alebo 1198
Smrť November 16, 1253
Uctievaná podľa Katolíckej cirkvi; Spomienka 16.november
St Agnes z Assisi (Assisi, 1197 - Assisi, 16. novembra 1253) bola prvá z dvoch mladších sestier Clare z Assisi: predstavená z Monticelli, kde založila mnoho kláštorov v strednej a severnej Európe. Je uctievaná ako svätá.
Životopis
Bola tretia zo štyroch dcér grófa Favarone Offreduccio, predchádzali ju Klara a Penenda, iba jedna z nich sa vydala a to najmladšia Beatrice, skutočné meno sv.Agnesy bolo Katarína, bolo zmenené na Chiara. Jej matka Ortolani (uctievaná ako požehnaná katolíckou cirkvou), patrila k rodu a jej bratranec Rufino bol jeden z "Troch kamarátov" Františka z Assisi.
Agnes detstvo strávila v otcovom paláci v meste v Sasso Rosso na vrchu Subasio.
Dňa 18. marca 1212 najstaršia sestra Klára, na príklad svätého Františka, odišla z domova nasledovať jeho učenie.
O šestnásť dní neskôr, podľa niektorých hagiografických legiend, našla Ágnes útočisko v kláštore Sant'Angelo a Pansy, kde jej sestry benediktínky ponúkli útočisko a rozhodla sa zdieľať život v chudobe a pokání nasledujúc svoju sestru Kláru.
Rozhnevaná matka a strýc týmto jej rozhodnutím, poslal Monaldiho s niektorými príbuznými a ozbrojenými mužmi do kláštora Sant'Angelo nútiť Agnes, ak presviedčanie nestačilo, vrátiť sa domov. Legenda rozpráva, ako zbožný Monaldi, od zlosti bez seba, vytasil meč a chcel udrieť mladú Agnes, no nemohol splniť svoj zámer, jeho ruka klesla zbavená sily, ostatní potom odtiahli Agnes, schmatli ju za vlasy ťahajúc ju z kláštora a opakovane ju kopali a bili.
Klára prišla, aby sestru zachránila, ale zrazu Agnesine telo zostalo tak ťažké, že sa ju vojaci márne snažili niesť; nakoniec ju pustili napoly mŕtvu, na poli v blízkosti kláštora.
Podľa tohto príbehu príbuzní Agnesy boli nútení ustúpiť a umožniť jej, aby zostala so svojou sestrou Klárou, ohromení boli z jej duchovnej moci, proti ktorej fyzická sila nič nezmohla.
Z rovnakého zdroja bolo povedané, že svätý František vítal odpor Agnes voči svojim rodičom, ostrihala si vlasy a dala sľub Bohu žiť v chudobe. Ihneď potom, čo sa obe sestry usadili v San Damiano, v malom a nerovnom dome susediacim s pokornou svätyňou Františka z Assisi, sám im začal pomáhať.
Ženy zo všetkých spoločenských vrstiev Assisi sa pripojili ku Kláre a Agnes, ktorá založila Rád chudobných dám San Damiano, alebo klarisiek, ako boli neskôr pomenované tieto mníšky. Akonáhle sa stane predstavenou Agnes získa obdiv svojich spoločníkov, ktorí ju videli, ako učiteľku, ktorá učí k novej ceste kresťanskej dokonalosti.
V roku 1219 Agnes, aj cez svoj mladý vek, bola vybraná Františkom založiť a viesť komunitu klarisiek v Monticelli, neďaleko Florencie, ktorá sa v priebehu času stala takmer rovnako slávna ako San Damiano.
Plní nadšenia pre šírenie poriadku, založeného Agnes Monticelli niektoré kláštory chudobných žien v severnom Taliansku, vrátane tých z Mantovy, Benátok a Padovy, sa upevňovali vo svojom zámere dodržiavať rovnakú vernosť učeniu Františka a Kláry.
V roku 1253 Agnes bola pri sestre v Assisi. Počas choroby Kláry jej spolusestry pomáhali s ňou až do jej smrti a následného pohrebu. Dňa 16. novembra toho istého roku zomrela aj Agnes.
Matka, strýc a jej mladšia sestra Beatrice  boli už mŕtvi.
Uctievanie
Ostatky Agnesy boli pochované v blízkosti tela svojej matky a sestry v kostole Santa Chiara v Assisi. Po jej smrti sa jej prisudzovalo veľa zázrakov. Pápež Benedikt XIV. povolil oslavovať jej pamiatku 16. novembra.

Svätá Agnesa rímska

Svätý Antonín

 Sv.Antonín z Padovy (bežne tiež Antonín Paduánsky, 15. augusta 1195 Lisabon - 13. júna 1231 Padova) bol portugalský františkánsky mních, teológ a kazateľ. Ide o jedného z najznámejších svätých, ktorý je uctievaný po celom svete. Je obľúbený tiež aj u umelcov (El Greco, Francisco Goya). Katolícka cirkev ho vyhlásila roku 1232 za svätého a roku 1946 za učiteľa Cirkvi.
Narodil sa v Lisabone okolo roku 1195 a krstným menom sa pôvodne volal Ferdinand (Port. Fernando). Jeho matka Mária pochádzala zo slávneho rodu Trever. Napriek tomu svojho syna vychovávala skôr po kresťanskom než po šľachtický. V pätnástich rokoch vstúpil do rádu augustiniánov v Lisabone. Tí sa venovali prevažne hlbokému štúdiu Biblie. V tomto odbore sa Antonín stal uznávaným špecialistom. Ale v Lisabone za ním chodili príbuzní a vyrušovali ho zo štúdií, preto požiadal o preloženie do kláštora v Coimbre. Tu získal značné teologické vzdelanie. Bolo mu 25 rokov.
O niekoľko rokov neskôr zomrelo v Maroku niekoľko františkánov mučeníckou smrťou a ich telá bola prevezená do Portugalska. Ich pohrebe sa zúčastnil aj Antonín. Hlboko to na neho zapôsobilo a prial si tieto mučeníkmi nasledovať.
Vystúpil z rádu augustiniánov a vstúpil k františkánom v Coimbre. Tu prijal meno Antonín. Neskôr odišiel do Afriky pôsobiť medzi moslimami. Čoskoro po príchode do Afriky ale ochorel a niekoľko mesiacov sa liečil. Musel sa vrátiť do Európy. Loď ale stroskotala a búrky ju vrhla na Sicílske pobrežie
Kláštor u Forli
Antonín potom zdržiaval v kláštore v Messine. Potom čo sa aspoň čiastočne uzdravil, odobral sa do Assisi, aby spoznal zakladateľa rádu - sv.Františka. Stretol sa s ním a prosil ho, aby bol prijatý do niektorého z talianskych kláštorov. Neuspel, pretože ešte nebol zdravotne úplne v poriadku.
Nakoniec bol predsa len prijatý. Vstúpil do malého kláštora u Forli, kde tou dobou žili len štyria rehoľníci. Anton bol veľmi pokorný, mlčal o svojom pôvode a vzdelanie a konal tie najhoršie práce. Po čase bol poslaný priamo do Forli, aby tam prijal kňazské svätenie. Vo Forli sa nachádzalo mnoho rehoľných čakateľov kňazstva, františkáni a dominikáni. Pred slávnostným jedlom boli vyzvaní, aby niekto predniesol duchovný reč. Nikto nechcel, tak začal hovoriť Antonín. Najprv hovoril jednoducho a nesmelo, neskôr ale začal hovoriť veľmi výrečne a so značnou učenosťou. Všetci žasli. Následne bol vyslaný na štúdiá a venoval sa kazateľstvo.
Kazateľ
Antonín kázal v kostoloch, na námestiach a dokonca potrebné na plážach. Niekedy ho počúvalo až tridsať tisíc ľudí. V legende sa rozpráva, že v Rimini mu nechcel nikto počúvať a tú ryby vystrčili hlavy z vody a načúvali mu. Všetci obyvatelia Rimini sa po tomto zázraku obrátili.

Iná legenda hovorí, že sa raz svätý Anton nestihol vrátiť do svojho kláštora a zostal teda ako hosť grófa Zina Camposampiero v Padove. Hostiteľ videl Antonína, ako v rukách chová Jezuliatko (takto tiež býva často vyobrazený). Na obraze, ktorý namaľoval najslávnejší španielsky barokový maliar El Greco, má na ľavej ruke Ježiška, a v pravej ruke drží bielu ľaliu ako symbol svojej nevinnosti. Svätý Anton bol veľmi obľúbený na moravskom Slovácku a v bývalej nemeckej časti južnej Moravy,-bol rovnako obľúbený ako u Moravanov, tak iu Nemcov. Už v polovici 17.storočia vznikajú svatoantonínská bratstva, ktorá z darov zbožných veriacich stavajú a udržujú jemu zasvätené kaplnky. (Napr. v Pernej (bývalej Bergen) 1652, v Dolní Kounice 1654, v Blatnici pod sv. Antonínkem 1668. Táto pútnické kaplnka sa stavia na vyvýšených miestach, aby na pútnikov pôsobila aj krása kraja.
V Padove sa stávalo, že si ľudia prichádzali zabezpečiť miesta v kostole blízko kazateľnice už v noci, len aby Antonína dobre počuli. Nikto na kázanie nechodil nákladne oblečený, pretože bolo známe, že Antonín to nemá rád.
V Toulouse bolo v tú dobu stredisko sektárov ai tu mala Antonínova kázanie značnú odozvu. Antonovi sa začalo hovoriť kladivo na kacírov. Založil niekoľko kláštorov a usadil sa v Padove. Raz ho počul kázať pápež Gregor IX. a nazval ho "archou Svätého písma". Po Antonínových kázňach zanechávali zhýralca svojho života a kajali sa, dlžníci boli prepúšťaní z väzenia. Niektoré z Antonínových kázne sa zachovala.
Záver života
Antonovo zdravie bolo veľmi chatrné a úplne vyčerpaný sa roku 1231 usadil v Campo di San Pietro blízko Padovy. Dňa 13.júna 1231 zomrel. Bolo mu ešte len 36 rokov. svätorečenia bol roku 1232, jedenásť mesiacov po svojej smrti. Bol to najkratšie proces svätorečenia v dejinách Cirkvi.
 

Svätá Barbora

Svätá Barbora
Narodenie 3. storočie - Úmrtie okolo 303 – 313
Atribúty: veža, meč, kalich s hostiou, martýrska palma
Patronát: baníkov, delostrelcov, architektov, staviteľov, tesárov, hasičov, kamenárov, ochrankyňa dievčat, pomocníčka proti horúčke, moru, ohňu
Cirkev rímskokatolícka cirkev, pravoslávna cirkev
Sviatok 4. december

Svätá Barbora (angl. Barbara, fr. Barbe, rus. Varvara) (* 3. storočie, Nikomédia, dnes Izmid – † okolo 303 – 313, Nikomédia) bola pôvodne šľachtičná z Malej Ázie, neskôr mučenica a svätica.
Vzhľadom na to, že o živote svätej Barbory niet dôveryhodných historických záznamov, je jej pôsobenie založené iba na legendách. Podľa nich sa narodila bohatému pohanskému šľachticovi Dioskurovi. Ten, aby ju ochránil pred kresťanskými vplyvmi ako aj nápadníkmi, dal pre ňu postaviť vežu, do ktorej ju uväznil. Barbora sa aj napriek tomu stala kresťanskou, keď ju v otcovej neprítomnosti tajne pokrstil kňaz prestrojený za lekára. Aby dokázala svoju vieru v Krista dala vo veži murárom vysekať k dvom existujúcim oknám ešte jedno, takže jej navždy symbolizovali najsvätejšiu Trojicu.
Otec sa po príchode veľmi rozhneval a chcel ju zabiť. Barbore sa podarilo ujsť do lesa, kde sa pred ňou zázračne otvorila skala, ktorá sa stala jej úkrytom. Vďaka zrade istého pastiera ju však otec chytil a vydal úradom. Dostala sa pred sudcu Marciana, ktorý po márnom prehováraní, aby sa svojej viery zriekla, dal Barboru mučiť. Podstúpila rôzne muky; pri bičovaní bola jej trýzneniu prítomná dievčina menom Juliana, ktorá sa zo solidárnosti tiež prihlásila ku kresťanstvu. Barborino martýrium ukončila až poprava sťatím. Podľa legendy bol jej katom vlastný otec, ktorý zahynul okamžite po vykonaní rozsudku (údajne ho zabil blesk). Tesne pred popravou prosila Barbora Krista aby všetci, ktorí si pripomínajú jej utrpenie, boli ušetrení od smrteľných múk. Jej prosba bola vyslyšaná.
Barborine ostatky sa okolo roku 1000 dostali do Benátok, kde boli uložené v Bazilike svätého Marka; neskôr boli prenesené do kláštora svätého Jána Evanjelistu na ostrov Torcello v Benátskej lagúne.
O tom, že ide o mimoriadne populárnu a obľúbenú sväticu svedčí viacero jej zasvätených kostolov (na Slovensku napr. v Žiline, v Bytči, v Banskej Bystrici; v Česku je veľmi známou sakrálnou stavbou Chrám svätej Barbory v Kutnej Hore). Je rovnako častým námetom výtvarných diel (medzi najznámejšie patrí Raffaelov obraz Sixtínska Madona; jej podobizeň stvárnili tiež Lucas Cranach starší, Hans Holbein starší, Tintoretto a ďalší). Podľa ikonografických zvyklostí ju zobrazovali v dlhom prepásanom šate s plášťom alebo v dobovom odeve so všeobecnými atribútmi knihou, krížom, martýrskou palmou a mečom. Jej najcharakteristickejšími atribútmi sú veža a kalich s hostiou.
Svätá Barbora patrí do skupiny štrnástich pomocníkov v núdzi a spolu so svätou Katarínou Alexandrijskou, svätou Dorotou a svätou Margitou tvorí skupinu štyroch veľkých panien

Svätý Benedikt



Svätý Benedikt asi r. 480-547
Emblém: pohár, pastorál (biskupská palica), krkavec
Patrón Európy,
mníchov, speleológov, architektov, inžinierov
Sviatok: 11.júl

Význam mena: ten, ktorý dobrorečí, praje dobro
Svätý Benedikt, zakladateľ západného mníšstva a hlavný patrón Európy, sa narodil v Nursii (dnes Norcia v Umbrii, Taliansko) okolo r. 480 v šľachtickej rodine. Nezachovalo sa však veľa historických písomností, čo sa týka jeho osoby. Na štúdiá bol poslaný do Ríma. Hlavným predmetom jeho štúdia bola rétorika – umenie presvedčiť hovoreným slovom. Úspešným rečníkom nebol ten, ktorý mal najlepšie argumenty alebo vyjadril pravdu, ale ten, kto používal rytmus, výrečnosť a techniku, ktorá slúžila na presvedčenie bez zapojenia srdca. Táto filozofia sa odrážala i v životoch študentov.
Vidiac morálnu skazu a intelektuálny úpadok utiekol zo štúdii v Ríme s myšlienkou na mníšsky život. Vzdal sa svojho dedičstva a začal žiť v malej dedinke Subiaco v sabínskych horách. Tam žil ako pustovník sprvoti pod vedením iného pustovníka menom Romanus. V nasledujúcich rokoch založil dvanásť kláštorov v sabínskych horách, kde mnísi žili v oddelených komunitách po dvanásť mníchov, v každej podľa počtu apoštolov. Neskôr však náhle opustil tieto kláštory, keď mu závistlivé útoky iného pustovníka zabránili pokračovať v duchovnom vedení týchto mníchov. Následne sa stal predstaveným neďalekého kláštora vo Vicocaro, odkiaľ – keď sa časť spoločenstva proti nemu vzbúrila a dokonca ho chceli otráviť jedom – odišiel so skupinou verných žiakov, aby založil vlastný kláštor. Po mnohých ťažkostiach sa usadil v Monte Cassino, ktoré mu venoval rímsky boháč Terculius, otec sv. Placida. Benedikt, Placidus a ďalší v roku 529 začali s výstavbou mohutného kláštora. Stavba bola hotová už v roku 532 a v roku 536 sa kláštor stáva útočišťom mníchov a okolitého ľudu počas vojny. V tej dobe sa totiž ostrogótsky kráľ Totila chystal na výpravu proti Rímu. Roku 542 navštívil Totila Benedikta na Monte Cassino. Ako stúpenec ariánov bol hlboko dojatý stretnutím so zakladateľom benediktínskej rehole. Benedikt mu predpovedá jeho budúci osud – r. 546 dobyje Rím, roku 549 potom Sicíliu a roku 552 bude porazený byzantským vojvodcom Narzesom a zomrie.
Regula Benedicti, ktorú napísal krátko pred smrťou, bola ovocím jeho celoživotného hľadania. Veľa čerpá z výsledkov vtedajšieho mníšskeho hnutia, z regúl a zásad, ktoré už vtedy boli vytvorené. Zručne ich komponuje a modifikuje tak, aby zodpovedali jeho vízii človeka a cesty, ktorou prichádza k hĺbke poznania Boha a duchovnej lásky. Bol to pohľad – ako sa potom ukázalo – ďaleko presahujúci rámec času, v ktorom Benedikt žil. Regula sa stala základným kameňom európskej mníšskej tradície.
Namiesto zakladania malých oddelených komunít zhromaždil svojich nasledovníkov do veľkej komunity. Jeho vlastná sestra, svätá Školastika, sa usadila neďaleko a tu žila svoj náboženský život. Po takmer 1500 rokoch monastickej tradície sa nám to zdá ako samozrejmé, ale Benedikt bol vo svojom čase inovátorom. Nikto iný pred ním sa nepokúsil o vytvorenie takýchto komunít a o vytvorenie nejakých pravidiel pre komunitu. Čo je pre nás už iba časťou histórie, bolo vtedy odvážnym riskantným krokom do budúcna.
Benedikt si vážil antickú literatúru a dával ju opisovať vo svojom kláštore, tým boli položené základy pre rozvoj poantickej literatúry v Európe.

V dobe sv. Benedikta bol už mníšsky život rozšírený do celej východnej časti Stredozemného mora, zvlášť do Egypta a Sýrie. Charakterizoval ho mnohovravný odchod od civilizácie – do púšte, na neobývané územia, nezaťažené skomplikovaným administratívnym riadením. Mnísi tu mali veľkú slobodu, vlastnú organizáciu a zároveň voľbu rôznorodých foriem života – od kláštorov – gigantov (napr. päťtisícové spoločenstvo sv. Pachomia) až po úctyhodné výkony jednotlivých askétov. Práve na rozhraní civilizácie, keď starovek bol už formálne kresťanský, ale v svojom lone neustále nosil mnoho z dávnej pohanskej povahy, sa stal jeho spôsob života vhodnou pôdou pre ohnivú horlivosť prvotnej Cirkvi, v ktorom našla ideálne podmienky pre svoj duchovný rozvoj. V tej dobe prešli mníšskym životom takmer všetky významné osobnosti Cirkvi a teológovia. Na Západe v tomto období bola situácia úplne iná – bolo tu potrebné počítať s prítomnosťou bojových kmeňov. Budovanie kláštora v týchto podmienkach bolo veľkým rizikom.
Regula nebola zbierkou právnických kľučiek či zásad pre život. Svojou vynikajúcou vnútornou organizáciou otvárala priestor pre prítomnosť mystéria Krista tak v človeku, ako aj v spoločenstve, prostredníctvom vykonávania Oficia (Eucharistia a Liturgia hodín), práce a osobného štúdia Svätého Písma (Lectio divina). Takto zorganizovaný kláštor sa nestal uzavretým, elitárskym svetom. Stal sa akoby miniatúrou Cirkvi, ktorá pre prvých kresťanov nebola iba spoločenstvom pokrstených, ale predovšetkým solídnou školou zasvätenia sa pod vedením samotného Najvyššieho Pastiera. Sv. Benedikt vyhradil kláštoru meno škola Pánovej služby, v ktorej ukladá jednotlivé prvky tak, aby mních, pevne sa ich držiac, spoznával seba, rozvíjal milosti a dary získané v krste. Čoraz hlbšie má nachádzať Kristovu prítomnosť v spoločenstve a mať vedomú účasť na Jeho paschálnom mystériu, sprítomnenom vo sviatostiach a liturgii. Vernosť Regule takto nevyhnutne privádza k stretnutiu sa v pravde s Kristom, ako Majstrom, ktorý je Kráľom a jediným Veľkňazom.
Základnou úlohou mnícha vždy bolo – ako hovorí Regula – hľadanie Boha a jednota s ním. Tento individuálny rozmer otvorenia sa na milosť a poslušnosť voči vôli Boha, pretváral sám Boh na väčší rozmer, do histórie Cirkvi, kultúry a civilizácie. Preto každý opravdivý mních bol vždy v plnom zmysle slova človekom Cirkvi, dokonca aj vtedy keď žil sám, ako pustovník (eremita). Benediktínsky kláštor realizoval život v spoločenstve (cenobitne), formujúc súčasne aj tých, ktorí túžili ísť do pustovne už ako vyzretí k tomu, aby mohli bojovne premáhať zlo aj osamote. Vznikol univerzálny spôsob mníšskeho života, v ktorom sa mohli nájsť ľudia rôznych temperamentov a životných príbehov. Práve tento charakter miniatúry Cirkvi rozhodol o zvláštnom vzťahu medzi kláštorom a svetom. Spoločenstvo mníchov nebolo nasmerované na vonkajšok, do rôznych iniciatív v Cirkvi, alebo vo svete, ale do vnútra, tak, aby v daných spoločných a historických podmienkach odkrylo samotnú nadprirodzenú podstatu Cirkvi. Takto chce byť jej viditeľným znakom a pomôckou pre hľadajúcich ľudí, ponorených v realite prítomného času. Úlohou mníchov sv. Benedikta sa teda stalo takpovediac – nie vstúpenie do sveta, ale život v kláštore tak, aby svet do neho mohol prísť kvôli stretnutiu s benediktínskym spoločenstvom a takto sám nachádzať cesty Boha.
Všetky iniciatívy rovnako ako aj pastoračné, ktorých sa benediktínske kláštory ujímali, boli v ich konaní vždy podriadené tomuto štýlu a mysleniu.
V 5. – 7. storočí existovalo najmenej 30 rôznych regúl, ani jedna však nedosiahla taký úspech ako regula benediktínov. Na rozdiel od väčšiny z nich nebola len výpočtom jednotlivých nariadení, zákazov a trestov. Jej prednosťou bola systematickosť, vďaka ktorej sa stala praktickým návodom na organizovanie a riadenie všetkých oblastí kláštorného života, a rovnováha medzi prísnosťou a umiernenosťou, autoritou opáta a rešpektovaním osobitostí jednotlivých mníchov, zbožnými úkonmi a duchovnou či telesnou aktivitou.
Opustenie svetskej spoločnosti, voľba individuálnej askézy a poslušnosti, no predovšetkým hľadanie Boha v modlitbách a rozjímaní boli neodmysliteľnými predpokladmi mníšskeho života, ktorý bol v ponímaní sv. Benedikta školou Pánovej služby (schola Domini servitii). Základné piliere benediktínskeho mníšstva tvorilo každodenné velebenie Boha (opus Dei), sľuby poslušnosti (oboedientia), zmeny mravov (conversatio morum), chudoby (paupertas sancta), záväzného zotrvania v kláštore až do smrti (stabilitas loci).

Do týchto nepatrných ale veľmi silných pravidiel Benedikt začlenil všetko, čo sa naučil o sile hovoreného jazyka a rečníckeho rytmu v službe Evanjelia. Prirovnal rétoriku ku kladivu, ktoré môže byť použité na stavbu domu, ale tiež možno ním udrieť niekoho po hlave. Rétorika môže byť tiež použitá v záujme zla… ale tiež v záujme Boha. Benedikt sa nevyhýbal rétorike z dôvodu, že napomáha zlu, on ju chcel zreformovať a využiť v záujme Božom. Benedikt sa nechcel vzdať moci slova len z toho dôvodu, že iní ho využívajú na svoju skazu.
Benedikt si uvedomil, že najsilnejší a najpravdivejší základ pre silu slov je samotné Božie slovo : Ktoré slová z Biblie nie sú perfektnými pravidlami pre súčasný život? On mal skúsenosti so silou Božieho slova vyjadreného v Písme: Práve tak ako z neba padá dážď a sneh a nevracia sa späť, kým nezavlaží zem, aby ju urobil úrodnou a schopnou rodiť ovocie, aby dala zem úrodu tomu, kto zasial, aby dala chlieb tomu, kto potrebuje jesť, tak je to aj s mojím slovom, ktoré vychádza z mojich úst; Nevracia sa mi prázdne, ale uskutočňuje moju vôľu, pričom dosahuje to, na čo som ho poslal (Izaiáš 55:10-11).
Na modlitbu si Benedikt vybral žalmy, tie najkrajšie piesne židovskej liturgie, ktoré sa aj sám Ježiš modlil. Benedikt veril spolu s Ježišom, že „nielen chlebom je človek živý, ale každým slovom, ktoré prichádza od Boha.“ (Matúš 4:4)
Ale nie je dostatočné hovoriť iba slová. Benedikt nabádal nasledovníkov, k posvätnému čítaniu – ku štúdiu Písma. V jeho Lectio divina on a jeho mnísi memorovali Písmo, študovali ho, kontemplovali ho, kým sa nestalo súčasťou ich bytia. Štyri až šesť hodín sedeli jeden vedľa druhého každý deň a takto čítali. Ak mali mnísi voľný čas, museli bratia čítať žalmy. Časti Písma museli vedieť naspamäť. Takéto posvätné čítanie malo byť štúdium lásky, nie rozumu. Nie iba cvičenie mysle, bolo to cvičenie kontemplácie, aby „naše srdcia a hlasy harmonizovali“. Každé slovo, ktoré vniklo do ich mysle, do ich srdca a duše, musí potom vytrysknúť nie z pamäte, ale zo samého vnútra bytosti. „Uvedomujeme si, že my budeme vypočutí pre naše čisté a ľútostivé srdce, nie pre množstvo vypovedaných slov.“ Srdce je čisté, keď je prázdne a napĺňa ho iba Božie slovo a naša túžba zostať v Božom slove.
Lectio divina sa začína čítaním Písma kým nenarazíme na miesto, ktoré nás inšpiruje a zastavíme sa. Našou tendenciou by bolo prečítať si to znovu a porozmýšľať o tom, čo to môže znamenať v konkrétnom našom živote a potom pokračovať. Toto však nie je posvätné čítanie. Jeho metóda je memorovanie určitej frázy z Písma. Opakovanie znova a znova spamäti bez ďalšieho čítania, bez rozmýšľania, iba jednoduché opakovanie, až kým sa zdá, že to ide nie z mysle, ale priamo zo srdca, až kým sila Božieho slova do nás nevnikne. Až keď fráza stratila všetok zmysel a ostala len tá sila, človek zmĺkne, ostane ticho, bez rozmýšľania a necháva sa inšpirovať Duchom Svätým, ktorý k nám prehovorí o význame v našom srdci. A nakoniec človek by sa mal ponoriť do kontemplácie, pokračovať bez slova, bez rozmýšľania, iba sedieť v prítomnosti živého Boha a Božieho slova.

Zachovala sa príhoda z Benediktovho života, keď prišiel do kláštora žobrák, ktorý žiadal o trochu oleja. Správca odmietol, pretože sami mali už iba málo. Keby bol dal túto almužnu, neostalo by už nič pre kláštor. Benedikt sa nahneval na správcovu nedôveru v Boha. Kľakol si na kolená a modlil sa. Ako sa modlil, z nádoby na olej sa ozvalo zabublanie. Mnísi fascinovaní sledovali, ako Boh naplnil nádobu tak, že sa olej až prelieval vrchom, vyrazil veko a lial sa po zemi. V benediktínskej modlitbe sú naše srdcia prázdne nádoby, v ktorých nie sú žiadne myšlienky, ani intelektuálne boje. Jediné, čo tam ostáva a napĺňa naše srdce je dôvera v Boha Vyprázdňujúc naše srdcia, prináša nám to prelievajúcu sa kontemplatívnu lásku nášho Boha.
Benedikt bol zakladateľom západoeurópskeho mníšstva kláštorného typu (monasticizmu), ktoré prevážilo nad jeho staršou pustovníckou formou. Roku 543 zomrela sv. Školastika. Šesť dní pred svojou smrťou si necháva otvoriť pripravený hrob vedľa svojej sestry a 21.marca 547 o 9. hodine ráno stojac v modlitbe pred Bohom zomiera.


Svätá Bernadeta

 Svätá Bernadeta Soubirousová 1844-1879
Sviatok: 16. apríl; vo Francúzsku sa slávi jej spomienka 18. februára

Slávna vizionárka z Lúrd, pokrstená bola ako Mária Bernarda. Narodila sa v Lurdoch vo Francúzsku 7. januára 1844 ako dcéra Františka a Lujzy Soubirousovcom. Jej rodičia boli veľmi chudobní a Bernadeta bolo vždy veľmi krehké dieťa chatrného zdravia, ktoré už od malička trápili zažívacie problémy, astma, tuberkulóza pľúc, nádor na pravom kolene a v roku 1855 v poslednej chvíli unikla epidémii cholery. Od malička sa vyznačovala zvlášť vrúcnou zbožnosťou. 11. februára 1858 zberala so svojimi kamarátkami drevo na kúrenie v lese. Kamarátky predbehli pomalú astmatickú Bernadetu, keď sa náhle ozval silný šum. Bernadeta sa veľmi zľakla a zrazu pred jaskyňou v Massabielle sa jej zjavila krásna pani oblečená v bielom, v ruke držala ruženec. Neskôr sa jej dala poznať ako Božia Matka. Zjavila sa jej ešte 17 krát a rozprávala sa s ňou. Povedala jej, aby sa modlila za hriešnikov, robila pokánie a dala postaviť na tom mieste kaplnku. Ľudia neverili Bernadete, keď im rozprávala o svojich zjaveniach. Dokonca miestne úrady žiadali, aby odvolala svoje tvrdenia, ale ona im ostala verná. Musela veľa trpieť.

Pri zjavení 25. februára 1858 jej Panna Mária povedala, aby začala na tom mieste kopať. Ako kopala, vytryskol prameň vody, ktorý neustále rástol. Ľudia neskôr zistili, že voda má zázračné účinky na liečenie chorých a chromých. Udialo sa veľa zázrakov, keď ľudia začali túto vodu používať. Bernadeta žiadala miestne úrady o vybudovanie kaplnky na tomto mieste, ako to žiadala Panna Mária, čo sa jej dlho nedarilo, dokonca miestne autority sa pokúšali prameň zavrieť. Chýr o týchto zázrakoch sa dostal až k manželke cisára Napoleona III. Eugénii a stavba kaplnky sa mohla uskutočniť. V roku 1866 Bernadetu poslali do kláštora milosrdných sestier (Dames de Nevers), stala sa členkou komunity, kde musela čeliť tvrdému zaobchádzaniu predstavenej noviciek a kde sa nemohlo hovoriť o jej zjaveniach. Tento tlak prestal, keď objavili, že Bernadeta trpí nevyliečiteľnou chorobou. Bernadeta vždy bola veľmi pokorná a skromná. Raz sa jej jedna mníška spýtala, či sa jej nezmocňuje pýcha, keď si Panna Mária vyvolila ju. „Ako by mohla?“, rýchlo odpovedala. „Panna Mária si ma vybrala, pretože som najviac ignorantská.“ Aká poníženosť!



Vo svojom krátkom živote prijala trikrát posledné pomazanie chorých. Aj tu sa stretávala s nepochopením ostatných sestier, keď tvrdievala, že jej údelom je byť chorá. 16. apríla 1879 zomrela ako 35 ročná, úplne vyčerpána so slovami: „Svätá Mária, Matka Božia, pros za mňa, úbohú hriešnicu.“ Jej telo uložili do krypty kaplnky v St. Gildard v Nevers. Bernadeta bola vyhlásená za blahoslavenú v roku 1925 a kanonizovaná v roku 1933 pápežom Piom XI. Lurdy sa stali jedným z hlavných pútnických miest na svete, kde sa stretávajú pútnici z celého sveta, aby sa tam modlili a prosili za uzdravenie. Deň prvého zjavenia Panny Márie – 11. február – sa slávi ako deň spomienky Panny Márie Lurdskej.

Svätá Brigita

Svätá Brigita Švédska, rehoľníčka,
spolupatrónka Európy (1303-1373)
Sviatok: 23. júl

Význam mena: mocná, silná, vznešená (ír.)
Sv. Brigita sa narodila okolo roku 1303 na hrade Finstra pri Uppsale v južnom Švédsku v nábožnej a vzdelanej rodine. Od svojich desiatich rokov veľmi silne prežívala utrpenie Pána Ježiša, najskôr len v mysli, neskôr mala aj mystické vízie. Ako šestnásťročná sa vydala za bohabojného, tichého člena kráľovskej rady Ulfa Gudmarssona. Prvé dva roky svojho manželstva prežili v úplnej čistote a zdržanlivosti. Potom sa im narodilo osem detí. Najmladšia dcéra Katarína je známa ako sv. Katarína Švédska. Ostatné deti tiež žili nábožný kresťanský život. Rodičia sa svedomito o nich starali. Okrem toho nezabúdali na skutky dobročinnej lásky – veľkú časť svojho majetku rozdali chudobným, navštevovali chorých, šírili dobro, chodili na púte. V roku 1343 alebo 1344 sa vydali na púť do Compostely do Španielska k hrobu sv. Jakuba. Na ceste späť Brigitin manžel Ulf vážne ochorel. O krátky čas potom zomrel v cisterciánskom kláštore v Alvastre vo Švédsku. Po jeho smrti sa Brigita už nevydala. Zostala žiť jedine pre Boha. Často sa modlievala, písala úvahy a meditácie. Jej mystické zážitky pokračovali, práve na základe nich sa zrodila Kniha zjavení.
Počas svojej púte do Compostely spoznala tzv. dvojitý kláštor, ktorý sa skladal z mužskej a ženskej časti. Mnísi a mníšky žili samostatne, stretávali sa len v kostole a pomáhali si navzájom len v niektorých prácach. Zvláštnosťou bolo, že predstavenou bola vždy žena ako predstaviteľka Panny Márie. Na tento spôsob založila Brigita kláštor aj vo Vätterne v južnom Švédsku, na hrade, ktorý jej daroval kráľ Magnus. Predstavenou bola žena. Rehoľníkov bolo spolu osemdesiatpäť – podľa počtu apoštolov (trinásť vrátane sv. Pavla) a sedemdesiatich dvoch učeníkov. Rehoľníci záviseli od predstavenej vo veciach materiálnych a predstavená spolu so sestrami boli závislé od mníchov vo veciach duchovných. Kláštory sa riadili regulou sv. Augustína. Do tohto kláštora potom vstúpili aj dve Brigitine dcéry, jedna z nich bola Katarína. Brigita pokračovala v písaní meditácií a úvah.
Na jeseň 1349 sa vybrala na cestu do Ríma. Tam zostala bývať viacej rokov. Veľmi ju trápila skazenosť Večného mesta, ako aj to, že pápež nesídli tam, ale v Avignone. Veľa sa modlila, napomínala, robila pokánie. V roku 1367 sa dočkala veľkej radosti – pápež Urban V. sa vrátil z Avignonu do Ríma. Zanedlho sa však pre nepokojnú situáciu vrátil späť do Avignonu. Brigita mu pre tento krok predpovedala skorú smrť – to sa aj stalo.
V Ríme Brigita založila útulok pre švédskych pútnikov a študentov. Navštevovala nemocnice, starala sa o chudobných. Po dvoch rokoch prišla za ňou aj jej dcéra sv. Katarína Švédska. V roku 1371 odišli spolu na púť do Svätej Zeme. Tam pricestovali v roku 1372 a chodili po miestach, o ktorých tak často Brigita meditovala, ktoré videla vo svojich víziach. Znova precítila utrpenie Spasiteľa. Na spiatočnej ceste vážne ochorela. Choroba pokračovala aj po návrate do Ríma. Päť dní pred smrťou jej Boh zjavil hodinu odchodu z tohto sveta. V predpovedaný deň požiadala o sviatosti, potom sa nechala položiť na dlážku a posypať popolom. Zomrela 23. júla 1373 ako sedemdesiatročná. Pochovali ju v Ríme, no o rok nato ju dcéra Katarína dala previezť do rodného Švédska a uložili ju v materskom kláštore jej rehole vo Vadstene. Keďže nad jej hrobom a na jej príhovor sa dialo veľa zázrakov, už roku 1391 ju pápež Bonifác IX. vyhlásil za svätú. Rehoľa sv. Brigity rástla a zanedlho mala takmer sto kláštorov vo viacerých krajinách. Mnohé však zanikli v období odpadnutia severských štátov od katolíckej Cirkvi.

Svätá Cecília - 2.-3.storočie
sviatok: 22. november

Je patrónkou hudobníkov a spevákov.

Cecília patrí medzi sedem žien – mučeníčok, ktoré sú spomínané v rímskom kánone. Jej spomienke je zasvätená bazilika v Ríme. Titul rímskej baziliky sv.Cecílie je prastarý, s určitosťou pred rokom 313, tzn. v časoch Konštantína. Jej sviatok sa slávi v tejto bazilike už od roku 545. Veľmi významný je fakt, že je pochovaná v katakombách sv.Kalixta, popri takzvanej „Krypte pápežov“. Neskôr pápež Paschál I., veľký ctiteľ svätej, preniesol jej telo do krypty baziliky. Koncom roku 500 otvorili sarkofág. Telo svätice sa javilo v stave mimoriadneho zachovania. Sochár Maderna vytesal známu mramorovú sochu, vernú kópiu, z výzoru a polohy tela mučeníčky. Ostatné údaje o nej sú sporné, ako aj napríklad známe texty o jej mučeníctve, ktoré sú viac literatúrou ako históriou – obsahujú rad dramatických príbehov, končiacich krutými mučeniami a odťatím hlavy. Prečo je patrónkou hudobníkov sa opäť viaže na legendy. Podľa nich zatiaľ čo hrali organy, Cecília spievala vo svojom srdci iba pre Pána.
 Medzi jej znaky patrí ľalia, organ, lutna a palma.

Svätá Faustína

Svätá sestra Maria Faustyna Kowalska, pôsobila ako rehoľná sestra v Kongregácii sestier Matky Božieho Milosrdenstva. Dnes je známa na celom svete ako apoštolka Božieho milosrdenstva. Teológovia ju zaraďujú medzi významných mystikov Cirkvi.

Svätá Faustína (Helena) Kowalská, panna

Sviatok: 5. október - 1905-1938
Význam mena: priaznivá, dobrotivá (lat.)
Svätá Faustína sa krstným menom volala Helena, narodila sa 25.augusta 1905 v malej dedine západne od mesta Lodž v Poľsku. Bola tretím dieťaťom z desiatich súrodencov. Keď mala takmer dvadsať rokov, vstúpila do „Kongregácie sestier našej Panej Milosrdenstva“. Členky tejto kongregácie sa venovali starostlivosti a výchove mladých problémových žien. Rok po vstupe do kláštora prijala rehoľný habit a meno „sestra Mária Faustína“.
V tridsiatich rokoch dostala sestra Faustína od Boha milosť a posolstvo, aby rozšírila vieru a úctu k Božiemu milosrdenstvu. Mala hlásať plán Božieho milosrdenstva a záchrany pre celý svet. Nebola to ľahká úloha. Jej celý život spočíval v napodobňovaní Kristovej obety – bol to život žitý pre iných. Podľa Božej požiadavky ochotne ponúkala samú seba utrpeniu v spoločenstve s Bohom, aby tak odčinila hriechy iných. V každodennom živote sa stávala ženou milosrdenstva, prinášajúcou radosť a pokoj iným. Písala o Božom milosrdenstve a povzbudzovala iných k viere v Neho, a tak pripravovala svet na jeho opätovný príchod. Osobitná zbožnosť k Nepoškvrnenej Márii a ku sviatostiam Eucharistie a zmierenia jej dala silu zniesť všetky jej trápenia, ktoré ponúkla Bohu za Cirkev a tých, ktorí to potrebovali. Osobitne sa modlila za veľkých hriešnikov a umierajúcich. Písala a trpela v tajnosti, iba jej duchovná nadriadená a pár zasvätených osôb vedelo, že niečo v jej živote má miesto niečo nezvyčajné a významné.
Po jej smrti na tuberkulózu v roku 1938 boli dokonca aj jej najbližší spoločníci ohromení, keď zistili, aké mala táto pokorná a vždy veselá sestra obrovské utrpenie a zároveň hlboké mystické zážitky. Vzala si hlboko k srdcu Božie evanjelium, ktoré nariaďuje „byť milosrdným ako je milosrdný náš Nebeský Otec“, rovnako ako pokyny jej spovedníka, aby konala takým spôsobom, aby každý, kto s ňou príde do kontaktu, odchádzal plný radosti. Správa o milosrdenstve, ktorú prijala sestra Faustína, sa teraz šíri do celého sveta. Jej denník „Božie milosrdenstvo v mojej duši“ sa stal príručkou oddanosti Božiemu milosrdenstvu.

Svätá Gemma

 Svätá Gemma Galgani 1878-1903
Sviatok: 11. apríl

Je patrónkou v pokušení diabla a takisto patrónkou sirôt

Sv. Gemma Galgani sa narodila 12.marca 1878 v jednej talianskej dedinke pri meste Lucca. Jej matka Angela bola veľmi nábožná a svoje deti od malička vychovávala v náboženskom duchu. Gemmu to poznačilo na celý život, modlitbu si už v detskom veku veľmi obľúbila. Keď však mala sedem rokov, matka ochorela na tuberkulózu a zanedlho zomrela. Ako deväťročná Gemma pristúpila k prvému sv. prijímaniu. Navštevovala školu sestier sv. Zity, bola veľmi obľúbená medzi učiteľmi aj spolužiakmi. Bola tichšej povahy, ale stále mala na perách úsmev. Bola veľmi dobrou žiačkou, no dlhá choroba jej prekazila ďalšie štúdiá. Musela zostať pripútaná na lôžko a aj po vyliečení ostala veľmi zoslabnutá a nemohla sa vrátiť späť k štúdiu. Začala sa teda starať o domácnosť. Po čase, keď mala 19 rokov, jej zomrel otec. Zomrel úplne chudobný a čo po ňom zostalo, zhabali exekútori. Deti teda museli odísť k príbuzným. Gemma sa dostala k tete do Camaiore, no nevydržala tam dlho. Tetin život ju totiž odvádzal od Ježiša, teta bola až príliš spoločenská. Gemma ju požiadala, aby sa mohla vrátiť domov do Luccy. Vrátila sa do spustnutého domu. Tam však ochorela – zakrivila sa jej chrbtica, ochrnula na nohy, stratila sluch a vypadali jej vlasy. Nikto jej nevedel pomôcť. Až príhovor k ctihodnému Gabrielovi Possentimu pomohol a ona bola zázračne uzdravená. Z vďačnosti sa Gemma rozhodla vstúpiť do kláštora. No neprijali ju, aj napriek viacerým pokusom. Gemma si potom uvedomila, že Božia vôľa bude zrejme iná, a tak žila naďalej v rodičovskom dome.
8. júna 1899 dostala stigmy. Každý štvrtok večer potom upadala do extázy. Popritom sa rany obnovili. Krvácali zvyčajne do piatku poobedia alebo až do soboty rána. Potom sa zatvorili a na ich mieste zostali len biele jazvy. To sa opakovalo tri roky. Keď tento jav prestal, na miestach stigiem jej až do smrti zostali biele jazvy. Okrem toho bola aj mysticky bičovaná – na jej tele sa zjavovali rany, ktoré Ježiš dostal pri bičovaní. Trpela aj bolesti tŕňovej koruny, prežívala Kristovu agóniu, znášala ťarchu jeho kríža. Po čase sa zoznámila s istou rodinou Gianniniovcov. K nim potom chodievala častejšie na návštevy, až sa tam nakoniec úplne presťahovala. Mali jedenásť detí a Gemmu prijali ako svoju vlastnú. Tam zostala až do smrti.
Gemma veľmi trpela aj duchovne. Zažila priame útoky diabla. Ten ju často aj fyzicky napádal, zjavoval sa jej v príšerných podobách, trhal jej vlasy, hádzal ju o zem. Spočiatku sa veľmi bála, no neskôr, na príhovor ct. Gabriela Possentiho, dokázala odolať a neskôr sa už ani nebála. Na druhej strane často sa jej zjavoval jej anjel strážny, ktorého pokladala akoby za člena svojej rodiny. Často po ňom posielala listy alebo ústne odkazy pre svojho spovedníka pasionistu o. Germana do Ríma.
V januári roku 1903 dostala tuberkulózu. Začala veľmi rýchlo chradnúť, až vychudla na kosť a kožu. Popritom znášala aj duchovné utrpenia – znova útoky zlého ducha, ale aj duchovnú opustenosť, samotu. Všetko to však obetovala Bohu. Zanedlho, 11. apríla 1903, ticho zomrela s úsmevom na perách. Mala dvadsaťpäť rokov. Bol pri nej miestny farár. Za blahoslavenú bola vyhlásená v roku 1933 a za svätú 2. mája 1940. Je patrónkou v pokušení diabla a takisto patrónkou sirôt.

Svätá Gertrúda

Svätá Gertrúda z Helfty (Veľká), panna 1256-1302
Sviatok: 16.november

Emblém: horiace srdce, kniha, kríž, pero

Význam mena: silná ako oštep (zast. nem.)
Sv. Gertrúda sa narodila 6. januára 1256 v Durínsku. O jej rodičoch nevieme nič. Ako päťročná vstúpila do cisterciánskeho kláštora v Helfte pri Eislebene, ktorý bol pravdepodobne miestom jej narodenia. V tomto kláštore zostala potom celý život. Do opatery ju zverili opátke Gertrúde von Hackeborn a jej sestre sv. Mechtilde, ktorá bola v tom čase riaditeľkou školy a učiteľkou noviciek. Gertrúda s obľubou študovala a modlila sa. Kedy sa stala mníškou, nevieme. Koncom roka 1280 doľahla na ňu hlboká kríza, mala pocit osamelosti a pokorenia. To trvalo niekoľko týždňov. Keď toto obdobie prešlo, definitívne sa rozhodla, že všetko vo svojom živote venuje len Bohu. Premena sa začala 27. októbra 1281, keď mala svoje prvé zjavenie, v ktorom sa jej zjavil Božský Spasiteľ v podobe mladíka. Prišiel ju potešiť a sľúbil jej spásu. O tomto všetkom píše Gertrúda vo svojom diele Zjavenia. Odvtedy opustila svetské učebné odbory a začala sa venovať výlučne štúdiu Svätého písma, diel svätých otcov a teológie.
Napísala niekoľko spisov, z ktorých dva sa nám zachovali: Zjavenia (Revelationes – Legatus Divinae Pietatis) a Duchovné cvičenia (Exercitia spiritualia). Často bývala chorá, no nesťažovala sa. Naopak, jej slová boli útechou pre mnohých. Dokázala zmierovať protivníkov, posilňovať bezradných a tešiť zarmútených. Mala mnoho mystických zážitkov. Veľa sa modlila a bdela. Dobrovoľne podstupovala pôst. Začiatkom februára 1288 ochorela. Z tejto choroby sa už nedostala. Jej zdravotný stav sa pomaly, ale neustále zhoršoval. Nakoniec zomrela na ľadvinové komplikácie. Presný dátum smrti nevieme určiť, bolo to možno 17. novembra 1302, kedy sa končia zjavenia, opísané v jej knihe. Keďže v roku 1346 bol kláštor v Helfte zničený, zničili sa aj jej telesné pozostatky. Je jedinou svätou nemeckou ženou, ktorá má titul „Veľká“, ktorý oceňuje jej duchovnú veľkosť, mimoriadnu osobnosť, zázračné duchovné zážitky a mystické spisy. Do zoznamu svätých bola zapísaná v roku 1678.

Svätá Hilda

SV. HILDA - opátka - (614-680)
17.novembra

Pochádzala z northumbrijského kraja vo východnom Anglicku, kde sa narodila v r. 614. Bola príbuznou kráľa Edwina. Na Veľkú noc r. 627 (mala vtedy 13 rokov) spolu s ostatnými členmi kráľovského rodu prijala krst z rúk sv. Paulína z Yorku.
Keď mala 33 rokov, chcela podľa príkladu svojej sestry sv. Hereswithy vstúpiť do niektorého kláštora v Galii (ter. Francúzsko). Avšak na odporúčanie sv. Aidana z Lindisfarnu vstúpila do kláštora Hartlepool v rodnom kraji, kde sa o dva roky neskôr stala opátkou.
V r. 657 založila slávny dvojitý kláštor Streaneshalch (ter. Whitby), kde bola opátkou až do konca života. Dvojité kláštory sa skladali z mužského a ženského kláštora, v ktorých hlavné slovo mala obvykle predstavená ženskej komunity, opátka. Takéto kláštory vznikali na Východe už za čias sv. Bazila Veľkého (4. stor.) a v stredoveku sa vyskytovali aj v západnej Cirkvi. No dlhodobo sa neosvedčili a postupne zanikli.
Opátka Hilda kládla veľký dôraz na náboženskú a intelektuálnu výchovu vo svojom dvojitom kláštore. Preto nečudo, že z jeho mužskej vetvy pochádzali až piati biskupi, z ktorých sa štyria uctievajú ako svätí. Zo ženského kláštora tiež niektoré rehoľníčky dosiahli úctu svätých, ako napr. sv. Elfleda, jej nástupníčka vo vedení dvojitého kláštora. Inteligentnú a energickú opátku navštevovali aj šľachtici a členovia panovníckeho rodu, aby sa s ňou radili vo vážnych otázkach.
V sporoch medzi starými keltskými kresťanmi a novšími, ktorí sa riadili rímskou cirkevnou disciplínou, opátka Hilda najprv bola zástankyňou sv. Aidana a Keltov, ale podľa rozhodnutia synody vo Whitby (r. 664) prijala rímske spôsoby: do svojho kláštora zaviedla rímsku liturgiu a pravdepodobne prijala rehoľné pravidlá sv. Benedikta.
V posledných rokoch života sv. Hildu trápila obťažná choroba. Ona ju však statočne a trpezlivo znášala bez obmedzovania svojej práce. Zomrela v r. 680. Už začiatkom 8. storočia bola zaradená medzi svätých v kalendári sv. Wilibrorda. Jej telesné ostatky sa stratili po zničení jej kláštora Dánmi r. 870.
Literatúra: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 5. Dobrá kniha Trnava 1995.

Svätá Irena

Svätá Irena zo Solúna okolo roku 305
Patrónka pred bleskami a ohňom
Sviatok: 5. apríl

Význam mena: mierna, pokojná (gr.)
Sv. Irena sa narodila v Akvileji v Taliansku. Mala dve sestry – Agape a Chioniu. Pochádzali z pohanskej rodiny. Spoznali sa však s kresťanskou mládežou, zaobstarali si Bibliu a vzdelávali sa vo viere. Počas prenasledovania kresťanov za cisára Diokleciána a Maximiána ich chytili a žiadali, aby sa zriekli svojej viery. No oni odmietli.
Nato ich odvliekli do Solúna, kde ich odsúdili na smrť upálením. Rozsudok bezodkladne aj vykonali. O tomto procese sa zachoval aj dokument. Podľa legendy Irenu sudca ešte predtým nariadil zavliecť do nevestinca. No keď ani to nepomohlo, potom ju dal upáliť.

Svätá Irena, panna a mučenica, 6. apríla

https://www.youtube.com/watch?v=fm6PX4-slQY

Svätá Irena (Erin) z Lecce, panna a mučenica
Patrónka dievčat a slúžok
Sviatok: 5. máj

Význam mena: mierna, pokojná (gr.)
O sv. Irene z Lecce, dcére vojenského hodnostára Licínia, nemáme žiadne seriózne životopisné údaje. Jedna tradícia (bez udania dátumu) hovorí, že ju pokrstil sv. Timotej, žiak sv. Pavla. Jej otcovi – pohanovi sa nepáčil kresťanský život dcéry. Nútil ju, aby sa klaňala pohanským bohom. Irena však sošky bohov zničila. Rozzúrený otec ju priviazal za koňa, aby ju vláčil a usmrtil. Irena však bola zázračne zachránená. Otca kôň pohrýzol, načo ten zomrel. Irena sa za neho modlila, on bol zázračne vzkriesený a spolu so svojou rodinou a ďalšími 3 tisícmi pohanov prijali krst. Gubernátor Ampelio sa pokúšal o to, aby sa Irena vzdala svojej viery, no neúspešne. Rozzúrený ju dal sťať.
Iná tradícia hovorí, že pochádzala z Magedy (Perzia), bola dcérou tamojšieho kráľa a predtým, než sa dala pokrstiť, sa volala Penelope. Žila nábožný život, na jej príhovor sa stalo mnoho zázrakov a pohania sa húfne obracali na kresťanstvo. Zabili ju počas vlády kráľa Sapora, ktorý vládol v časoch cisára Konštantína (306-337).
Tretia tradícia hovorí, že pochádzala z mesta Lecce. Tam sa aj uctieva ako svätá pod menom Erin. V 5. storočí na jej pamiatku v Konštantínopole postavili dva kostoly.

Sväté mučenice a panny Agapa, Irena a Chionia

Rodné sestry Agapé, Irena a Chionia (Láska, Pokoj a Snežná belosť), ktorým ešte ako deťom zomreli rodičia, žili na prelome tretieho a štvrtého storočia neďaleko mesta Akviley v dnešnom Taliansku. Zasvätili sa službe jedinému Bohu v panenstve, preto odmietali všetky ponuky na vydaj, ktorých nebolo málo.
Duchovnému otcovi týchto dievčat, postaršiemu kňazovi Zoélovi, sa zjavil svätý mučeník Chryzogón a predpovedal, že Agapé, Irena a Chionia podstúpia mučenícku smrť. Rovnaké videnie dostala aj svätá veľkomučenica Anastázia (liturgická pamiatka 22. decembra). O krátky čas sa ukázalo, že obidve zjavenia sú pravé.
Keď Zoélos na deviaty deň po uvedených zjaveniach zomrel, Agapé, Irena a Chionia boli zatknuté a predvedené pred cisára Diokleciána (284 - 305), ktorý sa v tom čase zdržiaval v Akvilei. Keď cisár zbadal pekné a mladé dievčatá, sľúbil im vysokopostavených ženíchov zo svojho sprievodu, ak sa zrieknu Krista. Sestry mu však odpovedali, že majú iba jediného Ženícha a za vieru v neho sú pripravené aj trpieť. Cisár ich aj naďalej presviedčal, ale ony neochvejne vyznávali svoju kresťanskú vieru a odmietali klaňať sa dielam ľudských rúk, vyrobených za dohodnutú cenu, ako nezmyselné. Keďže nezapreli Krista, cisár ich dal uväzniť.
Keď sa Dioklecián vybral na cestu do Macedónska, zobral so sebou nielen svojich otrokov a služobníkov, ale aj tri sestry. Tam ich odovzdal na mučenie správcovi oblasti Dulcétiovi. Keď Delcétius uvidel krásu dievčat, zahorel k nim nečistou túžbou a sľúbil im slobodu, ak sa mu podvolia. Keďže to odmietli, rozhodol sa dosiahnuť svoje násilím - v noci sa prikradol k dverám cely a chcel vstúpiť. Vtedy ho však zasiahla neviditeľná sila, takže spanikáril a nevedel nájsť východ. Vošiel do kuchyne, kde boli železné hrnce, panvice a kotly, a celý sa zašpinil sadzami, takže sluhovia a vojaci ho len s námahou spoznali. Keď sa uvidel v zrkadle, myslel si, že ho dievčatá začarovali a rozhodol sa im pomstiť.
Na súde rozkázal vojakom, aby dievčatá obnažili, no nedokázali to urobiť, lebo šaty im akoby prirástli k telám. Neskôr znenazdania zaspal a nebolo ho možné zobudiť - prebral sa až vtedy, keď ho doniesli domov.
O týchto udalostiach sa dozvedel cisár a odovzdal dievčatá sudcovi Sisiniovi. Ten začal výsluch najmladšou sestrou Irenou. Keď sa však presvedčil, že je neoblomná, poslal ju do väzenia a pokúšal sa prinútiť k odpadu od viery jej sestry Agapé a Chioniu. Ani tie sa však nepodvolili, preto vydal rozkaz, aby Agapé a Chioniu upálili. Keď si sestry vypočuli rozsudok, poďakovali Pánovi za vence mučeníctva a s modlitbou na perách v ohni odišli do večnosti k svojmu Bohu. Keď oheň vyhasol, všetci zbadali, že telá svätých mučeníc ani ich šaty nezhoreli, ale ich tváre sú pekné a pokojné, akoby zosnuli tichým spánkom. Písal sa 3. apríl roka 304.
Na druhý deň Sisinius prikázal, aby znova predviedli Irenu. Najprv ju strašil osudom starších sestier a prehováral ju, aby sa zriekla Krista. Potom sa jej vyhrážal, že ju odovzdá na zneuctenie do verejného domu. Irena však odpovedala: “Hoci bude moje telo vydané na násilné zneuctenie, moja duša sa nepoškvrní zrieknutím sa Krista."
Keď Sisiniovi muži viedli Irenu do verejného domu, dobehli ich dvaja vojaci a povedali: “Váš pán Sisinius vám prikazuje, aby ste dievča vyviedli na vysoký vrch a nechali ju tam. Potom máte prísť k nemu a podať hlásenie o splnení rozkazu." Keď vojaci splnili rozkaz a oznámili to Sisiniovi, začal zúriť, pretože taký rozkaz nikdy nevydal. Išlo totiž o Božích anjelov, ktorí takto zachránili dievča od zneuctenia.
Keď sa Sisinius vybral spolu so svojím oddielom k hore, zbadali Irenu na jej vrchu. Dlho hľadali cestu, ale nedarilo sa im, preto jeden z vojakov napäl luk a zasiahol ju šípom. Irena ešte stačila zavolať Sisiniovi: “Smejem sa z tvojej bezmocnej zloby a čistá, nepoškvrnená, odchádzam k môjmu Pánovi Ježišovi Kristovi." Poďakovala Pánovi, ľahla si na zem a odovzdala svoju dušu Bohu. Bol deň pred svätou Paschou - 5. apríl roku 304. 
Zdroj TU!
Jej meno má grécky pôvod a znamená „mierumilovná“.
Irena je mučenicou zo Solúna z čias vlády cisára Licínia (308-324). Mimoriadnej obľube sa tešila v metropole Východorímskej ríše, v Konštantínopole, kde sa pravdepodobne nachádzalo až päť chrámov, ktoré zasvätili dnešnej svätici. V 13. storočí preniesli jej relikvie do talianskeho mesta Lecce.

Svätá Irena zo Solune alebo Thessaloníké

Svätá Irena zo Solune alebo Thessaloníké, kde sa narodila v 1.storočí. Zvlášť bola uctievaná v gréckom meste Skallabis, kde sú tiež uctievané jej ostatky.

SV. IRENA mníška (8. stor.) Turecko
28. júla

Podľa "románového" životopisu, ktorý sa zachoval, táto svätica sa narodila r. 826 v Kapadócii (dneš. stredových. Turecko). Údajne bola veľmi pekná, a preto sa zúčastnila v Carihrade na súťaži krásy, ktorú usporiadala cisárovná Teodora, keď chcela vybrať nevestu pre svojho syna Michala III.
Irenu nevybrali za ženu mladému následníkovi trónu. Avšak ostala v Carihrade, kde vstúpila do kláštora Chrysobalanton. Keďže vynikala v čnostiach, po smrti predstavenej kláštora carihradský patriarcha sv.Metod určil ju za novú igumenu, čiže predstavenú. Okrem toho ju vymenoval za diakonku chrámu Sv. Sofie. Igumena Irena žila údajne 97 rokov. Keď zomrela, pochovali ju v kaplnke sv. Teodora vedľa kláštorného kostola sv. Gabriela.

Literatúra: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 5. Dobrá kniha Trnava 1995

 

Svätá Irena z Hispánie (Španielsko)
panna a mučenica
6. apríl
V ikonografii je zobrazená
s panenským závojom a pápežskými atribútmi

tiara, kľúče, pastorál

Svätá Irena pochádzala z Hispánie (Španielsko). Jej rodičia sa presťahovali do Ríma. Okrem Ireny mali syna Damaza, ktorý sa stal kňazom a po smrti pápeža Libéria bol zvolený za pápeža (366 – 384). Irena sa nechala v duchovnom živote viesť jeho cennými radami. Vyznačovala sa úprimnou zbožnosťou a hlbokým sociálnym cítením. Už od detstva si odopierala časť pokrmu, aby sa mohla podeliť s núdznymi. Často sa modlila za Cirkev a za apoštolskú službu svojho brata – pápeža. Zložila doživotný sľub panenstva. Damaz z toho podnetu napísal knihu O panenstve, ktorá jej slúžila ako príručka k dokonalosti. Zomrela v povesti svätosti v Ríme 21. februára 379. Damaz opatril jej hrob náhrobkom. Nápis na ňom vyjadroval prosbu o príhovor Ireny. Je uctievaná zasvätenými pannami žijúcimi vo svete. V ikonografii je zobrazená s panenským závojom a pápežskými atribútmi (tiara, kľúče, pastorál) vzhľadom na svojho brata.

O mučeníkoch Rafaelovi, Nikolaovi a Irene
z ostrova Mytiliny
 

Pri čítaní o dolu uvedených mučeníkoch človeku sa "zastaví rozum" ľudovo povedané  a naskočia mu zimomriavky na tele z toľkej zverskosti, bezcitnosti, brutality, zloby, nenávisti, neúcte k životu iných ľudí... neduhy ľudstva pretrvávajúce cez všetky tisícročia až do dnešných dní...

Odporúčam k prečítaniu, kam až vedie zloba ľudská a aká je na ňu
odpoveď hlboko veriacich kresťanov.

Georgios Laskarides se narodil na ostrově Ithaka (kolem r. 1410). Byl vychován v křesťanských hodnotách a upřímné zbožnosti; dosáhl dobrého vzdělání. Když Rafael vyrostl přišel do slavné Mystry, byzantského státu na Peloponésu, kde studoval medicínu a filosofii. Přátelil se s byzantským císařem Konstantinem Paleologem.
Z hluboké lásky k vlasti, která byla v ohrožení, vstoupil do armády, a tak se stal důstojníkem (chiliarchou - tisícníkem - velitel nad tisícem vojáků). Byl poslán bojovat do velké bitvy u Varny v r. 1444, které se účastnilo 30.000 křesťanů, leč nestihl se tam dostat včas. V bitvě padla téměř polovina křesťanského vojska...
Zpráva o porážce ho tak zarmoutila, že se rozhodl zasvětit se Pánu Ježíši. Vstoupil do monastýru sv. Jana Křtitele v Serres v Makedonii. Po třech letech se odebral do Athén, kde sloužil jako farní kněz u chrámu sv. Dimitria Loumpardiaris.
Rozhodujícím obratem v jeho životě byla jeho návštěva v Konstantinopoli, kam přijel, aby pogratuloval svému starému příteli Paleologovi, který byl korunován za císaře. Císař ocenil schopnosti a vzdělání svého dávného přítele a byl mu udělen úřad u Ekumenického patriarchy (získal čestnou hodnost prosyngela a archimandrity).
Na teologickém setkání ve Francii se setkal s Nikolaem. Nikolaos se narodil v Soluni a studoval medicínu ve Francii. Ve věku 27 let byl mladý Nikolaos zasažen křesťanským kázáním, rozhodl se opustit světský život a následovat Rafaela.
V roce 1452 se archimadrita Rafael dostal do konfliktu s konstantinopolským císařem ve věci lživé unie východní a západní církve. 12. prosince 1452 se v Konstantinopoli v chrámu Boží Moudrosti konala společná mše unionizovaných pravoslavných s papisty, které se Rafael i Nikolaos odmítli zúčastnit. Císař Konstantin se rozhněval a rozhodl se vyhnat je z města. Takže když začalo obléhání města Turky, tito dva svatí už v něm nebyli.
Konstantin Paleolog zemřel v boji na hradbách města a Konstantinopol byla dobyta. Oba svatí byli spolu s mnoha utečenci pronásledováni a odplavili se z alexandrupolského přístavu. Archimandrita Rafael pak žil až do r. 1454 se svým duchovním synem jerodiákonem Nikolaosem v řecké Makedonii poblíž Soluně. Když Turci obsadili i toto území, odešli. Jejich cílem byl tehdy ještě svobodný ostrov Lesbos - Mytiliny.
Dorazili do vesnice Thermi a když si přáli usídlit se na místě vhodném pro mnišský poustevnický život, starosta je dovedl na horu Karyes do malého monastýru Narození přesvaté Bohorodice, kde nalezli jednoho mnicha jménem Rouvim. Sv. Rafael se stal igumenem tohoto monastýru. Pod jeho vedením se začalo utvářet malé mnišské bratrstvo. Žili zde v pokoji devět klidných let. Ottomanští Turci však pokračovali ve svém vpádu do Byzance. Ostrov Lesbos (Mytiliny) byl na řadě.
Mnoho křesťanů odešlo do hor a bojovalo proti Turkům. Když Turci viděli, že se obyvatelé Mytilin pokoušejí o ozbrojený odpor, rozzuřili se. Rozhodli se vytáhnout na trestnou výpravu proti odboji. Zanechali své původní taktiky neútočit na církev při svém úsilí o dosažení nadvlády, a přepadli monastýr, kde někteří obyvatelé ostrova hledali útočiště. Monastýr byl vypálen, rozvrácen a ti, jimž se nepodařilo utéci, byli zajati a mučeni.
Hrozivé události nastaly rok po invazi a svatí již očekávali tyto vlky, kteří budou trhat jejich těla na kusy. Starosta vesnice Thermi Vasilios, jeho manželka a jejich mladá dcera Irena a neteř Eleni, stejně jako učitel Theodoros byli chyceni v monastýru hory Karyes v průběhu děsivých dní dubna roku 1463. Ó, svatá Ireno, dvanáctiletá dívko, co to bylo za zvířata, která tě nelítostně připravila o život?
Druhá Golgota
Sv. Rafael nazval (ve svém zjevení) to, co se v monastýru stalo, "druhou Golgotou".
Turkové se tedy rozhodli zaútočit na církev a monastýr v Karyes si vybrali za cíl pod záminkou, že monaši v monastýru pomáhají vzbouřencům, které hledali v okolních horách. Následoval masakr. A Bůh to viděl. Svatí věděli, jak Bůh hledí na to, co se děje. Stali se oběťmi nejhorší smrti, jakou si člověk dokáže představit. I oni byli válečníci a bojovníci, kteří dosáhli vítězství a byli Bohem korunováni zlatým věncem.
Byla právě Pascha. Mniši byli mučeni od strastného (velkého) čtvrtka až do světlého úterý. Nejvíce byl týrán sv. Rafael, který byl pověšen na stromě hlavou dolů a nakonec mu Turci ještě živému pilou odřezali spodní čelist. Posléze mu uřízli hlavu. Sv. Nikolaos byl také mučen a zemřel hrůzou na srdeční selhání při pohledu na utrpení svého duchovního otce. Jeho svaté ostatky byly nalezeny 13. června 1960 přesně na místě, které při jednom zjevení ukázal.

Dcerce starosty, Irině, nejprve před zraky rodičů usekli ruku, a pak ji před jejím otcem zaživa upekli ve velké hliněné nádobě. Nakonec zavraždili i rodiče, Basila a Marii, vesnického učitele Theodora a Ireninu patnáctiletou sestřenici sv. Helenu, kterou před tím znásilnili. Zuhelnatelé dětské ostatky sv. Ireny byly nalezeny spolu s hliněným kotlem 12. května 1961 (opět přesně na místě, jež všichni tři svatí označili ve zjeveních). Ostatky učitele Theodora, jemuž dobyvatelé usekli hlavu, nalezli s hlavou pohřbenou u nohou.
Ze zjevení sv. Rafela
"Georgios bylo moje první jméno. Byl jsem umučen Turky. Nejdříve mě bili holemi a bezvládného mě hodili na zem. Bodali do mne šípy a kopími. Vláčeli mne za vousy po zemi. Pak mne pověsili na strom, poté mne zabili. Nikolaos, který přišel se mnou (na ostrov) jako utečenec, je mučedníkem spolu se mnou; nevydržel mučení dlouho a zemřel na selhání srdce."
Ze zjevení manželky starosty
"Jmenuji se Marie. Velice jsme trpěli na tomto místě, kam jsme se přišli ukrýt. Nejdříve začali mučit Rinoulu (Irenu). Pak mi vytrhli z náručí mé právě narozené dítě, mrštili s ním o zem a ukopali je k smrti před mýma očima. Protože jsem křičela a hnala se za dítětem, abych jim je vzala, pevně mě svírali. Když mučili moji Rinoulu, nevydržela jsem to a omdlela. Nejsem tedy mučednicí. Avšak můj manžel mnoho vytrpěl. Rinoula byla upálena v širokém hliněném kotli."
Stalo se v úterý po Pasše
Byli usmrceni za rozbřesku úterý Diakenisima v paschálním týdnu a spáleni ráno. Stalo se to 9. dubna 1463. Zemřeli v jeden den, ale žijí stále. Dva muži a Irena nejsou mrtvi, ale navštěvují nás.
Duch sv. Rafaela nikdy před Turky nekapituloval. Lesbos se na staletí ponořil do tmy ottomanské tyranie, dokud nebyl osvobozen řeckým námořnictvem v r. 1912.
Zjevení památky
Na jejich mučednictví se téměř zapomnělo. Zachoval se jenom zvyk chodit na Světlé úterý sloužit slavnostní svatou liturgii na jeden kopec nedaleko vesnice Thermi. Nikdo už si přesně nepamatoval, jak tento zvyk vlastně vznikl. Někteří tvrdili, že na tom místě kdysi stával monastýr, jehož obyvatele vyvraždili Turci.
V roce 1959 se jeden zbožný muž rozhodl vybudovat malou kapli na místě, kde podle tradice kdysi monastýr stával. Při stavebních pracích objevili dělníci kosterní pozůstatky muže, ale nevěnovali jim žádnou zvlástní pozornost. Brzy se však mnich, jemuž ostatky patřily, začal spolu s dalšími umučenými zjevovat různým lidem po celém ostrově. Vesničané začali nezávisle na sobě vídávat zvláštní osoby - nejprve ve snu, pak i při bdění - ve dne i v noci. A tak se obyvatelé ostrova Mytiliny postupně od tajemného mnicha, který se představoval jako igumen Rafel, a od jeho společníků dozvěděli všechny okolnosti jejich života a mučednické smrti. Tyto události jsou shrnuty v knize významného novodobého řeckého spisovatele, malíře a obnovovatele byzantské ikonografie v Řecku, Fotise Kontoglou.
V průběhu několika let se svatí mučedníci velice často zjevovali lidem mladým i starým, věřícím i nevěřícím, moudrým i prostým, chudým i mocným, takže nakonec posvátný synod Konstantinopolského patriarchátu v čele s patriarchou rozhodl o jejich oficiálním zápisu do seznamu svatých.
Svatí se zjevovali někdy zvlášť, jindy společně a oznamovali lidem, že Boží vůlí je, aby se na jejich mučednictví nezapomnělo. Mučedníci také požádali o napsání ikon a sestavení liturgických hymnů k oslavě jejich výroční památky. Přesně určili místa, kde byly uložené jejich svaté ostatky. Na základě vyprávění tech, jimž se zjevili, byla výše zmíněným umělcem svaté památky Fotisem Kontuglu napsaná jejich první ikona. Sestavení liturgických textů se mistrovsky ujal velký hymnograf konstantinopolské církve, svaté paměti mnich Gerasim ze skitu Malé svaté Anny na Athosu.
Na přímluvy svatých mučedníků se stalo a dodnes se děje mnoho blahodatných Božích zásahů do lidských životů, a to nejen na ostrově Mytiliny, ale po celém světě. Svatí stále pomáhají nejen těm, kdo se k nim s důvěrou obracejí, ale často i těm, kdo o jejich existenci doposavad ani neslyšeli. Uzdravují nemocné, utěšují zarmoucené a mnoho pochybujících či odpadajících od víry nebo úplně nevěřících přivádějí opět do Kristovy Církve.

Hlavní hymny k oslavě svatých
Tropar (4. hlas)
Pro lásku svou ke Kristu Bohu
slavně jste zápasili, blažení,
celý ostrov Mytiliny byl posvěcen
nalezením ostatků vašich svatých.
Proto vás jako ochránce své oslavujeme,
bohonosný Rafaeli s Nikolaem a pannou Irinou,
vroucně se modlete
za nás k Hospodinu.
Kondak (4. hlas)
Oslavmež, věřící,
Rafaela, Nikolae a Irenu,
Kristovy svaté mučedníky a divotvorce,
spolu s těmi, kdo statečně společně zápasili.
Ač jejich svaté ostatky dlouho skryty byly,
v posledních dnech nám všem přinášejí hojné požehnání.
(Připraveno z různých internetových zdrojů)

Odkazy na naše stránky týkající se ostrova Mytiliny:
Článek o mučednících Rafaelovi, Nikolaovi a Ireně z ostrova Mytiliny.
Reliéf archanděla Michaela a ostatky sv. mučedníků Rafaela, Nikolaose a Ireny může vidět na našem krátkém videu poetické filmové pohlednice z ostrova Mytiliny.
Svatí mučedníci Rafael, Mikuláš a Irina z ostrova Mytiliny (starší článek s přiloženým videem starého filmu)
Zázračný reliéf archanděla Michaela (svátost v mytilinském monastýru svatých archandělů)
Anglicky psaný článek: A Miracle of St. Raphael of Lesvos. Zdroj: http://www.orthodoxia.cz/svati/mytiliny.htm

 
Svätá Kamila

 Svätá Kamila Battista z Varana, rehoľníčka 1458-1524
Sviatok: 31. máj

Kamila bola dcérou princa Júlia Cézara z Varano, pána Camerino, veľkého obhajovateľa umenia, zručného bojovníka, správneho diplomata, človeka štedrého voči biednym, pomstivého voči nepriateľom a tiež oddaného sentimentálnym dobrodružstvám. Princ sa vo veku dvadsať rokov oženil s devätnásťročnou Janou (Giovannou), dcérou Sismonda Malatestu z Rimini, s ktorou mal tri deti, ale ako sme už spomenuli, mal aj milenecké vzťahy a ďalších päť nemanželských detí, ktoré boli napokon vychovávané na dvore spolu s tromi manželskými. Zo vzťahu so šľachtičnou Čekinou od Majstra Jakuba (Cecchina di Maestro Giacomo) sa narodila Kamila, 9. apríla 1458, ako prvorodená zo všetkých jeho detí. Vyrastala na otcovskom dvore a tam dostala aj patričné vzdelanie. Podobala sa otcovi najmä svojím bojovným duchom, a mnoho času venovala radostiam mladosti, medzi ktoré patrili hudba, tanec, spev a rôzne šantivé výstrelky, ako to sama spomína vo svojej autobiografii. Ešte ako dieťa po vypočutí kázne františkána Dominika z Leonessa zložila sľub,že „odovzdá“ každý piatok jednu slzu Trpiacemu Kristovi. Tento sľub nikdy nebol v konfrontácii s jej radostným životom, avšak, ak sa jej v piatok nepodarilo splniť ho, častokrát ju to mrzelo celý nasledujúci týždeň. Časom, vekom, a aj čítaním mnohých kníh sa v dodržiavaní sľubu stala veľmi dôslednou, aj napriek ironickým poznámkam mnohých.
Ako devätnásťročná sa zamýšľala nad zasväteným životom a v jej vnútri sa odohrával boj, keďže ju priťahoval aj pôžitkársky a svetácky spôsob života. Napokon však zvíťazilo rozhodnutie pre kláštor. Stretla sa s mnohými problémami, ktoré jej pripravil otec. Tvrdohlavo však odolávala. Ochorela na sedem mesiacov, stále však neprijímala vôľu obmedzujúceho otca. Takto uplynuli dva roky, počas ktorých mala zjavenia, nadobudla duchovnú zrelosť a viacej zintenzívnila svoj duchovný vzťah s Kristom; napokon jej otec povolil, a tak 14. novembra 1481, si Kamila mohla obliecť františkánsky habit v kláštore sv. Kláry z Urbino, a prijala meno sestra Battista. Jej otec si napriek svojej počiatočnej nevôli nezatvrdil svoje srdce a krátko na to kúpil kláštor neďaleko Camerino, ktorý daroval františkánskym autoritám, aby tam mohli zriadiť kláštor pre klarisky. Sestra Battista bola jednou zo sestier, ktoré žili v tomto kláštore a 4. januára 1484, za veľkej snehovej metelice, sa tam v sprievode mnohých veriacich presťahovala.
Nasledovali roky veľkého mysticizmu. Utrpenie Krista sa stávalo stále viac a viac hlavným bodom jej života, špeciálne bolesti Jeho božsko-ľudského Srdca, jeho vnútorné mystické bolesti a myšlienky. Všetko spísala v knižočke „Duševné bolesti Ježiša počas jeho mučenia“, ktorá sa neskôr stala sprievodcom meditácií mnohých veľkých svätcov.
Roku 1502 Cézar Borgia, nazývaný vojvoda Valentín, sa pokúsil zjednotiť pápežský štát a rozšíriť moc pápeža Alexandra VI., svojho otca. Nabádal k tomu lokálne panstvá, ktoré sa však nechceli dobrovoľne podvoliť. Ani Battistin otec sa nechcel podriadiť. Sestra Battista, spolu so spolusestrou tiež šľachtického rodu, museli utiecť najprv do Fermo a neskôr do Neapolského kráľovstva, do mestečka Atri, kde sa k nim dostali správy o tom, ako Cézar Borgia dal uškrtiť jej otca v Pergola a o deň neskôr jeho bratov, Hanibala, Pirra a Venanzia. Po skončení sporov o moc v Borgia sa sestra Battista vrátila do Camerino, kde bolo obnovené varanské panstvo mladým bratom Jánom Máriom (Giovanni Maria), a tu zostala až do svojej smrti ako predstavená, s vnútornou snahou sa vždy viac a viac primknúť k Bohu a zjednotiť s ním. Stala sa dôležitou osobou pre mnohé cirkevné i svetské autority, ako aj laikov. Zomrela 31. mája 1524, pohreb sa uskutočnil na nádvorí otcovského paláca. Za svätú ju vyhlásil pápež Benedikt XVI. dňa 17. októbra 2010 na Námestí sv. Petra v Ríme.

SV. KAMILA Z AUXERRE
18. júla

Vieme o nej veľmi málo. Údajne žila v prvej polovici 5.stor. Neskoršie životopisy svätého biskupa Germána (St.Germain) z Auxerre hovoria, že na slávnostnom prenášaní mŕtveho biskupa z Ravenny v Itálii do jeho bývalého sídla v Auxerre (ter.stred.Francúzska) v aug.-sept. 448 sa zúčastnilo aj päť panenských sestier: Magnencia, Pallasia, Kamila, Maxima a Porcaria. Prvé tri zomreli cestou a nad ich hrobmi boli vybudované kostoly.
V Escoulives pri Auxerre naozaj jestvoval kostol zasvätený sv.Kamile. Ale keďže jej sviatok sa tradične slávil v marci, historici pochybujú, či zomrela koncom leta pri prenášaní tela sv. Germána. Sviatky svätých sa totiž obyčajne slávili vo výročitý deň ich smrti, čo by znamenalo, že sv. Kamila zomrela v marci.
Ničenie ostatkov svätých počas náboženských vojen postihlo aj ostatky sv. Kamily. Spálili ich kalvíni.
Literatúra: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 5. Dobrá kniha Trnava 1995

Dom charity sv. Kamila, Žilina
Pomoc starým, chorým, opusteným, postihnutým ľuďom, deťom a mladým, rodinám v núdzi, ľuďom bez domova.
www.dcza.sk ; www.charitaza.sk
Kontaktné údaje
Framborská 6, 010 01 Žilina
Telefón: 041 / 562 64 76
Fax: 041 / 500 25 72
E-mail: dchkamil.za@gmail.com

Svätá Katarína sienska

Svätá Katarína Sienská,
panna, učiteľka Cirkvi (1347 – 1380)
Sviatok: 29. apríl

Význam mena: čistá (gr.)
Sv. Katarína sa narodila ako 24 dieťa v rodine farbiara vlny. Už ako šesťročná mala prvé mystické zážitky – videla strážnych anjelov, ktorí chránia ľudí pred zlom. Keď mala šestnásť rokov, stala sa dominikánskou terciárkou. Stále mala mystické zážitky a videnia Ježiša Krista, Panny Márie a svätých. Nemala nikdy formálne vzdelanie, ale napriek tomu patrí medzi najväčších teológov svojich čias. Neustále povzbudzovala pápeža, aby sa vrátil späť z Avignonu do Ríma. Veľké úsilie vynakladala, aby sa v Cirkvi skončila veľká západná schizma. V roku 1375 dostala stigmy. Jej duchovným vodcom bol bl. Raymond z Kapuy. V roku 1380 zomrela ako tridsaťtri ročná. Jej listy a traktát „Dialógy“ sa považujú za jedny z najjasnejších teologických spisov v histórii Cirkvi. V roku 1430 sa našlo jej telo neporušené. Vyhlásená za svätú: 4.10.1970 – Pavol VI.

Svätá Katarína Sienská pochádzala z veľmi početnej rodiny. Narodila sa roku 1347 ako predposledná z 24 detí. Jej otec Jacopo Benincasa bol farbiarom koží. Matka Lapa mala viac ako dosť starostí s početnou rodinou. Pritom sa zdá, že statoční manželia dobre znášali ťažkú situáciu, takže rodina netrpela biedu. Ba ešte si aj osvojili jedno osirotené dieťa. Ako šesťročná zažila Katarína prvé zjavenie, ktoré naznačilo jej životné povolanie. Keď sa raz s bratom Štefanom vracala z mesta domov, nad bazilikou sv. Dominika videla Pána Ježiša oblečeného do kňazského rúcha a obklopeného mnohými bielo odetými osobami, medzi ktorými rozpoznala apoštolov sv. Petra, Pavla a Jána. Katarína chápala videnie ako povolanie k bezvýhradnému nasledovaniu Krista. Jemu sa aj bez váhania zasvätila, a to ešte v detskom veku.
Rodičia videli Kataríninu mimoriadnu nábožnosť, ale nepoznali najhlbšie tajomstvo jej srdca. Preto keď dcéra dosiahla 12 rokov, praktická a starostlivá matka sa začala obzerať po ženíchovi. Vtedy bola už Katarína nútená prezradiť svoje veľké ideály. Matka, hoci bola nábožná a úprimne veriaca, nevedela pochopiť dcérine túžby a nechcela o nich ani počuť. Katarína sa rozhodla bojovať všetkými prostriedkami, ktoré nenarušovali jej povinnú lásku k rodičom a tak si jedného dňa odstrihla svoje pekné dlhé vlasy.
Matka sa zhrozila, ale neustúpila. Chcela prísnosťou a tvrdou prácou zmeniť dcérino zmýšľanie. Bola to ťažká skúška, ale poslušne vykonávala všetky určené práce. S pomocou Božej milosti sa jej podarilo vytvoriť vo svojom srdci tichú izbičku, v ktorej sa aj popri rušnom vonkajšom živote mohla nerušene stretávať s Ježišom. V tomto období túžila vstúpiť do tretieho rádu sv. Dominika.
Katarínina ponížená vytrvalosť napokon predsa zvíťazila. Otec videl, že jej povolanie je vážne; preto prehovoril manželku, aby dcéru nechala ísť za hlasom svojho srdca, ktorý bol v tomto prípade božím hlasom. Životopisy hovoria, že otca pohli k zmene mimoriadne úkazy, ktoré sprevádzali Kataríninu modlitbu; žiara a zjavovanie sa holubice nad jej hlavou.
Katarína mala konečne vytúžený súhlas rodičov. Keď dosiahla šestnásť rokov, požiadala o prijatie medzi členky tretieho rádu sv. Dominika nazývané „mantellate“ podľa ich čierneho plášťa.
Mantelátky neboli rehoľníčky v plnom zmysle slova. Nežili v uzavretej kláštornej komunite a mohli voľnejšie usporiadať svoj program dňa. Katarína trávila svoj život a štyroch miestach : v kostole sv.Dominika, vo svojom domove, v nemocnici a v leprozáriu sv. Lazára, kde ošetrovala tých najznetvorenejších malomocných. Voči sebe bola veľmi prísna: dožičila si iba málo spánku a jedla a denne sa bičovala. Boh odmeňoval jej mimoriadne pokánie a hrdinskú lásku voči druhým zvláštnymi milosťami, najmä videniami a extázou.
Je pochopiteľné, že mnohí obdivovali zvláštnu sienskú mantelátku tak pre jej tvrdý život, ako aj pre jej dobročinnosť a prejavy božej priazne. No stretla sa aj s nenávisťou a závisťou. Neraz sa Kataríne odplatili nevďačnosťou a urážkami práve tí, ktorým preukázala najviac dobrodenia. Narazial na nepochopenie i medzi rehoľníkmi. Keď prišla v kostole do extázy, neraz ju bezohľadne vyvliekli von.
V období pontifikátu pápeža Urbana V. mala Katarína významné videnie, v ktorom ju Kristus žiadal, aby sa venovala apoštolátu. Tým sa skončil jej skrytý život. Začali sa okolo nej zoskupovať významné osoby za Seiny, Florencie a Pisy. Mnohí sa na ňu obracali písomne a tak sa začala Katarínina bohatá korešpondencia.
Keď si uvedomíme, že svätica začala svoj zvláštny apoštolát vo veku sotva dvadsiatich rokov, nečudujeme sa, že jej pôsobenie vyvolávalo na jednej strane obdiv, na strane druhej pochybnosti. Preto sa vedenie dominikánskej cirkvi rozhodlo, že úradne preskúma jej náuku a činnosť. V máji 1374 predvolalo Katarínu na generálnu kapitulu do Florencie. Vyšetrovanie sa skončilo plným uznaním Kataríninej pravovernosti. Roku 1375 ju pozvali významní priatelia do Pisy, aby za istý čas pôsobila v tomto meste. Tam dosiahla Katarína ďalší stupeň spojenia s Kristom, a to stigmatickými ranami, znakmi jeho utrpenia, ktoré však ne jej žiadosť ostali navonok neviditeľné. Iba ostrými bolesťami jej pripomínali miesta Ježišových piatich rán. Počas pobytu v Avignone udelil pápež Kataríne niektoré ojedinelé výsady, ako napr. privilégium mať prednostný oltár alebo dovolenie mať na cestách k dispozícii troch spovedníkov na rozhrešovanie kajúcnikov, ktorých obrátila.
Svätá Katarína sa zaslúžila aj o návrat pápeža z Avignonu do Ríma a o zmeny vo svojej reholi, v ktorej sa zjavovali vážne nedostatky, čo ju veľmi trápila. Vytúžených zmien sa už však nedožila, pretože zomrela 29.apríla 1380, vyčerpaná prácou a vášnivým zanietením v službe božej a v službe cirkvi. Mala iba 33 rokov. Život Kataríny Sienskej bol síce veľmi krátky, ale aj veľmi bohatý.

Svätá Klotilda

Svätá Klotilda asi 474-545
Sviatok: 3. jún

Význam mena: význačný v boji
Klotilda sa narodila okolo roku 474 ako dcéra burgundského kráľa. Vydala sa za kráľa Chlodovika (Clovisa I.). Spolu založili dynastiu Merovejovcov, ktorá vládla vo Franskej ríši vyše 200 rokov. Zosobášili sa asi roku r.492 alebo 493. Vďaka Klotilde sa pôvodne pohanský kráľ Chlodovik neskôr obrátil na kresťanstvo. Keď zomrel, Klotidla sa utiahla do Tours. Jej synovia boli veľmi rozhádaní. Ona sa za nich neprestajne modlila najmä k sv. Martinovi, patrónovi mesta Tours. V tomto meste aj zomrela. Pochovali ju v Sainte-Genevieve v Paríži, v kostole, ktorý dali postaviť spolu so svojím manželom. Často je vyobrazovaná v modlitbe ako prosí za svojich synov.

AKO obrátila SVOJHO MANŽELA A PRINIESLA POŽEHNANIA KRAJINE
Narodila sa okolo roku 474 v Lyone, v dnešnom Francúzsku, ako dcéra burgundského kráľa Chilpericha. Jej rodičia aj dvoch bratov vyvraždil strýko Gundobald, aby sa zmocnil vlády v Burgundsku. Staršiu sestru Klotildu zavrel do kláštora a Klotildu si nechal strážiť na svojom dvore v Ženeve. Na rozdiel od Klotildy bol zarytým Arianistom, ona zostala verná viere vštepenej rodičmi.
Prostredníctvom svojich poslov sa franský kráľ Chlodovik dozvedel a krásnej, cnostnej a múdrej Klotilde, ktorú sa rozhodol požiadať o ruku. Po svadbe v r 493, s ktorou nevesta súhlasila, si získala dôveru a lásku svojho muža. Postupne začala usilovať o jeho obrátenie, poukazujúc na to, že pohanskí bohovia z dreva a z kovu nemajú život ani moc. On sa však nedokázal zriecť viery, že všetky veci na zemi sa dejú podľa ich vôle, zatiaľ čo o kresťanskom Bohu nie je známe ani že by pochádzal z ich rodu. S týmito jeho názormi sa Klotilda potýkala, povzbudzovaná biskupom Remidiom. Trpezlivo mužovi vysvetľovala základné pravdy kresťanstva, poukazujúc na to, že jednorodený Boží Syn sa z nesmiernej lásky nechal pre naše spasenie ukrižovať. Poukazovala na to, ako by sa zachoval on, keby niektorý jeho dvoran pre záchranu jeho života a trónu podstúpil krutú smrť na mučidlách, či by ho preto neuznávali?
Kráľovským manželom sa narodil syn Ingomer, ktorého kráľ dovolil pokrstiť. Keď však dieťa skoro zomrelo , nahnevaný Chlodovik sa domnieval, že ho zabil krst, zatiaľ čo pod ochranou jeho bohov by nezomrel. Klotilda však vedela, že jej dieťa ďalej žije v nebi. Po pôrode druhého syna Chlodomíra kráľ nechcel spočiatku krst povoliť, ale nakoniec manželke vyhovel. Aj toto dieťa však vážne ochorelo a matka vysielala na jeho záchranu mnoho vrúcnych modlitieb aj kvôli viere kráľa, ku ktorého obráteniu by v prípade smrti dieťaťa mala zase ďalej. Jej modlitby aj obete boli vypočuté a syn sa uzdravil.
Klotilda sa ďalej modlila a vyžarovala pevnú vieru v Krista. V roku 496 bol kráľ Chlodovik požiadaný kráľom ripuarských Frankov z dolného Rýna o vojnovú pomoc proti Alemanom. Žena mu odporučila, aby o víťazstvo prosil Boha, ktorému sa klaňajú kresťania. Pri krvavej bitke pri Zülpichu blízkosti Kolína nad Rýnom márne vzýval Chlodovik najprv svojich bohov Odina a Donara, jeho vojsko cúvalo a bitka sa zdala stratená. V tiesni si spomenul na manželku a začal sa nahlas modliť: "Ježišu Kriste, uctievaný Klotildou ako Syn živého Boha, ktorý vraj dávaš víťazstvo utláčaným, ktorí v teba dúfajú, pomôž mi. Svojich bohov som vzýval márne, preto usudzujem, že nemajú moci. Volám teda k tebe a ak dáš mi víťazstvo, prijmem krst. Klotilda sa zatiaľ za obrátenie kráľa vytrvalo modlila a obaja došli vyslyšania. Situácia v boji sa obrátila, kráľ Alemán padol a jeho armáda sa vzdala Chlodovikovi, ktorý ich krajinu pripojil k svojej ríši.
S veľkou slávou prijal na Vianoce asi r. 498 v remešskom chráme Panny Márie krst z rúk biskupa Remigia, po jeho slovách: "Skloň svoju hlavu a spal to, čomu si sa klaňal, a klaňaj sa tomu, čím si pohŕdal." S kráľom toho dňa prijalo krst na tri tisícky Frankov. Veľký vplyv na to malo víťazstvo a obrátenie kráľa. V ten deň bola pokrstená kráľova sestra Albofelda a jeho druhá ariánska sestra sa odriekla bludov a bola prijatá do katolíckej cirkvi. Zajatci a väzni dostali slobodu a kráľom, ktorý po osem dní nosili biele krstné rúcho, boli obdarované mnohé chrámy i kláštory.
O veľkej radosti Klotildy netreba hovoriť. Za všetky milosti bola veľmi vďačná a svojho manžela potom povzbudzovala k šíreniu a upevňovaniu viery medzi Frankami. Kristova cirkev sa od tej doby šírila v národe bez prekážok a značne rýchlo, k čomu prispievalo aj staršie domorodé obyvateľstvo rímskeho pôvodu. Vďaka Klotilde Chlodovik založil v tej dobe najmocnejší štát, ktorý bol zároveň katolícky. Roku 509 premohol kráľa ariánských Gotha Alaricha a ovládol celú Akvitániu. Napriek úsiliu Klotildy kráľ neprestával túžiť po svetských úspechoch a dopúšťal sa pritom aj násilia. To kráľovnú zarmútilo. Jej manžel nakoniec zomrel roku 511 a bol pochovaný v parížskom chráme sv. Petra a Pavla, ktorý pred smrťou vystaval.
Klotilda po ovdovení odložila kráľovské rúcho, zriekla sa všetkej slávy aj pôžitkov sveta a odišla k hrobu sv.Martina do Tours, aby žila asketicky v ústraní a na modlitbách. Vystavala tam aj kláštor, v ktorom potom žila. Na jej náklady boli vybudované chrámy a kláštory v Rouene, Auxerre, Calais a Andele. Mnohé dobrodenia tiež preukázala chudobným a nešťastným ľuďom.
Ďalší život jej veľmi strpčovali správaním jej traja synovia. Chlodomír, Childebert a Chlotar si rozdelili ríšu a začali proti sebe bojovať. Chlodomír v boji s Burgundskom padol a zanechal po sebe troch nedospelých synov, ktorých si Klotilda vzala k sebe na vychovanie. Childebert a Chlotar ich pre svoju chamtivosť od nej vylákali a dvoch z nich zavraždili. S plačom ich pochovala vedľa svojho manžela. Tretí z týchto jej vnukov unikol úkladom strýkov a stal sa kňazom. A akoby bolestiam Klotildy nebolo dosť, jej dcéra, vydatá za ariánskeho kráľa Vizigótov Amalricha bola pre svoju vieru od muža do krvi bitá a v útrapách r 531 zomrela. Tiež vrahovia brata Chlodomíra neprestávali s vojnou proti sebe rozmnožovať bolesti matky. Zvýšila asketické a milosrdné skutky aj svoje modlitby a dosiahla, že synovia s vojnou proti sebe prestali a zmierili sa.Tridsať dní vopred bol jej v modlitbe zjavený deň smrti. Povolala svojich synov, vážne ich poslednýkrát napomenula, rozlúčila sa, prijala sviatosti a v dôvere s pokojom očakávala smrť .
Predsavzatie, MODLITBA
Nechám sa presvedčiť o účinnosti a potrebe modlitby za svoju rodinu a denne sa za ňu budem modliť. Modlitby potrebujú aj dobrí, aby neklesli, podporu modlitby potrebujú všetky dobré vzťahy a obrátenie všetci, ktorí nie sú spoľahlivo na ceste svätosti. Preto si za nich dnes zvolím aj nejakú obeť.
Radujeme sa, Bože, z výročnej oslavy svätej Klotyldy a prosím Ťa: nauč nás poznávať Tvoju vôľu, aby sme tak ako ona žili príkladným kresťanským životom a pomáhali k obráteniu... v našej rodine (v našom príbuzenstve). Skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov. amen (na podklade záverečnej modlitby breviára)

Svätá Lucia


 


Svätá Lucia, panna a mučenica 304
Zobrazuje sa s prebodnutým hrdlom (spôsob mučeníckej smrti), s palmovou ratolesťou a význam jej mena jej prisúdil
ďalšie atribúty: horiacu lampu, sviecu a oči ležiace na miske.
Je patrónkou slepých. Sviatok: 13. december

Význam mena: svetlá, žiariaca (lux – svetlo; z lat.)
Lucia sa narodila v Syrakúzach (Taliansko) bohatým rodičom a bola vychovávaná v kresťanskej viere. V detstve stratila otca a ako mladé dievča zasvätila život Bohu. Svoj sľub panenstva držala v tajnosti, keďže jej matka si želala, aby sa vydala za mladého pohanského chlapca. Lucia presvedčila matku, aby sa išla modliť k hrobu sv. Agáty za uzdravenie sa zo svojej ťažkej choroby. Boh vyslyšal ich modlitby. Vtedy priznala matke svoje zasvätenie Bohu a túžbu prežiť svoj život medzi chudobnými. Matka plná vďačnosti za svoje uzdravenie dala Lucii súhlas a ušetrené peniaze rozdelila chudobným. Odmietnutý a zahanbený nápadník udal Luciu ako kresťanku vtedajšiemu konzulovi. Bolo to v čase Diokleciánovho prenasledovania kresťanov.
Lucia bola predvolaná pred súd. Sudca ju presviedčal ako mohol, aby sa vzdala svojej viery. Ona mu však odpovedala: „Vaše naliehanie je zbytočné. Nikdy ma neodlúčite od lásky k môjmu Pánovi, Ježišovi Kristovi.“ Opýtal sa jej: „A ak ťa budeme mučiť, znesieš tú bolesť?“ „Áno, lebo my, ktorí veríme v Krista a snažíme sa viesť čistý život, máme Ducha Svätého, ktorý žije v nás a dáva nám silu, inteligenciu a česť.“ Vtedy jej sudca pohrozil, že ju odvedie do nevestinca, aby potupil jej česť. Ona mu na to povedala: „Telo sa nakazí len vtedy, ak duša privolí.“ Sv. Tomáš Akvinský obdivoval túto odpoveď sv. Lucie. Keď ju chceli odviezť, Lucia sa nemohla pohnúť z miesta, kde sa nachádzala. Tak sa rozhodli ju upáliť, ale tiež im to nevyšlo. Nakoniec ju mučili a sťali mečom. Počas mučenia nabádala prítomných, aby zostali verní náboženstvu Ježiša Krista až do smrti.
Hoci sa nemôže overiť pravdivosť rôznych gréckych a latinských verzií skutkov sv.Lucie, už v 6.storočí sa uctievala medzi pannami a mučeníkmi v Ríme. V stredoveku ju vzývali ako ochrankyňu pred očnými chorobami, pravdepodobne preto, že jej meno je spojené so svetlom. Tak vznikali legendy. Napríklad jedna hovorí o tom, ako vládca poslal vojakov, aby jej násilím vybrali oči. Ale ona znovu uvidela.




 

Svätý Rafael

Svätý Rafael, archanjel
Patrón chorých, slepcov, pútnikov, cestujúcich, námorníkov, vysťahovalcov, lekárnikov, pokrývačov, baníkov; proti očným chorobám a moru
Emblém: pútnická palica, ryba, fľaša,
znazorňuje sa aj s Tobiášom
Sviatok: 29. september

Význam mena: Boh uzdravuje (hebr.)
Archanjel Rafael sa spomína len v starozákonnej Knihe Tobiáš. Kniha rozpráva o Židoch, konkrétne o potomkoch z kmeňa Neftali, ktorých zobral do zajatia do asýrskeho mesta Ninive kráľ Tiglatpilesar III. (745-722 pr. Kr.). Kniha opisuje životný príbeh človeka menom Tóbi a jeho syna Tobiáša, ktorým významne pomáhal práve archanjel Rafael. Keď si Tóbiho syn Tobiáš hľadal vhodného sprievodcu na cestu do Médska k človeku menom Gabael, natrafil na Rafaela, no nevedel, že je to anjel (Tob 5,4-5). Priviedol ho k otcovi, ten súhlasil, a tak sa vydali na cestu. Zastavili sa u príbuzného Raguela, ktorého dcéru si Tobiáš vzal za manželku. Rafael ju oslobodil od zlého ducha, ktorý ju trápil (Tob 7-9). Keď sa vrátili domov, Rafael uzdravil aj starého Tóbiho od slepoty (Tob 10,11). Obe uzdravenia sa udiali za pomoci mladého Tobiáša, ktorému Rafael prikázal chytiť v rieke rybu, vypitvať ju, vziať z nej žlč, srdce a pečeň. Ostatné mal zahodiť. Na rozkaz Rafaela Tobiáš vložil rybie srdce a pečeň na žeravú pahrebu. Vtedy diabol odišiel a Rafael ho spútal. Doma Tobiáš potrel otcovi žlčou oči a otcovi sa vrátil zrak. Keď mu starý Tóbi ďakoval, chcel mu dať polovicu svojho majetku. Rafael jemu a jeho synovi povedal: „Dobrorečte Bohu a zvelebujte ho pred všetkým, čo žije, za dobrá, ktoré vám preukázal; velebte a ospevujte jeho meno… Keď si sa modlil ty a Sára, ja som prednášal spomienku vašej modlitby pred Pánovu slávu… Boh ma poslal, aby som uzdravil teba i tvoju nevestu Sáru. Ja som Rafael, jeden zo siedmich anjelov, čo sú vždy pripravení predstúpiť pred Pánovu velebu… Ja vystupujem k tomu, ktorý ma poslal. A vy toto všetko, čo sa vám prihodilo, napíšte.“ Potom sa vzniesol hore. (Tob 12, 6-20) Viac ho nevideli.
Kniha Tobiáš bola napísaná asi 200 rokov pred Kristom. Opísané udalosti sa stali však omnoho skôr, v období po deportácii Neftaliho kmeňa do Asýrie (2. pol. 8. stor. pr. Kr.). V knihe je veľa zemepisných, časových a historických nepresností, napr. Tobiáš cestoval pravdepodobne z dnešného Mosulu na Tigrise do Hamadanu v Iráne, čo je však asi 300 km a je veľmi nepravdepodobné, že by to stihol za dva dni. Kniha však má za úlohu podať náboženské posolstvo – Božia odmena za ľudskú vernosť, Božia sláva, príhovor a ochrana anjelov, rodinný život, zodpovedný prístup k náboženským povinnostiam. Sviatok sv.Rafaela bol pre celú Cirkev nariadený až v roku 1921. No úcta k nemu je veľmi stará. Jeho sviatok sa kedysi slávil 24.októbra, no v obnovenom cirkevnom kalendári sa slávi spolu so sviatkom archanjelov sv. Michala a Gabriela 29. septembra.
 

Svätá Rita

Rita z Cascie
Narodenie: 1377/1381, Roccaporena; Úmrtie 22. máj 1457, Cascia
Blahorečenie: 1627, Urban VIII.
Svätorečenie: 24. máj 1900, Lev XIII.
Atribúty: čelo s krvácajúcou ranou, ruža, figa, včely
Patronát neplodných žien a rodičov, manželov a matiek
Sviatok 22. máj

Svätá Rita z Cascie, vlastným menom Margherita Lotti (* 1377/1381, Roccaporena – † 22. máj 1457, Cascia) bola talianska vizionárka, augustiniánska rehoľníčka a stigmatička.
Pochádzala z rodiny strednej triedy z malého mesta Roccaporena na juhu dnešného regiónu Umbria. Už od mladosti sa túžila stať rehoľníčkou no na prianie svojich rodičov sa ako štrnásťročná vydala za Paola Manciniho, príslušníka bohatého patricijského rodu. Jej manžel bol človek vnútorne veľmi láskavý no navonok slaboch, podliehajúci vplyvu rodinných zväzkov. Spolu sa im narodili dvaja synovia-dvojčatá.
Ritin manželský život bol celkom poznačený spoločenskými mravmi panujúcimi v dobe vrcholnej renesancie. Neodmysliteľnou súčasťou boli silné rodové väzby, takmer posvätná vec pre každého príslušníka rodiny. Rita sa od počiatku manželského zväzku snažila vzoprieť sa tradičným konvenciám.
Asi po osemnásťročnom manželstve sa Paolo stal obeťou krvnej pomsty. Čoskoro nato prišla Rita i o oboch synov a jej sa tak uvoľnili všetky väzby na svetský život. Požiadala o prijatie do kláštora svätej Márie Magdalény v Cascii. No jej želaniu vzhľadom na okolnosti (pretrvávajúce rodové boje) však nebolo vyhovené. Napriek tomu viedla hlboko duchovný život sprevádzaný pomocou chudobným a trpiacim. Za svoj cieľ si vytýčila ukončenie krviprelievania medzi znepriatelenými rodmi.
Napokon bola medzi rehoľníčky prijatá. Podľa legendy sa jej v predvečer prijatia zjavili svätý Ján Krstiteľ, svätý Augustín a svätý Mikuláš Tolentinský. Tí ju odprevadili do kláštora, na ktorom sa brány otvorili samé. V roku 1443 sa u nej objavili stigmy najmä na čele ako pamiatka na Kristovu tŕňovú korunu.
Po smrti bola pochovaná v tunajšom kláštore. Miestny biskup v roku jej skonu vystavili Rite dobrozdanie o úcte, ktorú si zaslúžila. Do dnešných dní za dochoval veršovaný životopis o Ritiných zázrakoch s jej autentickou podobizňou.
Z čias jej posledných mesiacov života sa zachovala legenda, podľa ktorej si Rita priala od niektorej z rehoľných sestier, aby jej zo záhrady priniesla čerstvé figy a ružu, hoci bola treskúca zima. Napriek tomu jej však mníška zo záhrady požadované ovocie a krásne rozkvitnutú ružu skutočne priniesla.

Svätá Quiteria (Portugalsko)

Svätá Valéria

 SV. VALÉRIA mučeníčka (3. stor.)
10. decembra

Uctievanie svätice tohto mena sa rozšírilo okolo r.1000. Základom tejto úcty bol hrob ženy menom Valéria (franc. Valérie, čít.valéri). Hrob sa nachádzal v krypte kostola sv.Petra vo francúzskom meste Limoges (čít.limóž). Či ide o sväticu alebo o významnú kresťanku, ktorú pochovali v krypte kostola, historici nevedia určiť.
Keďže hrob Valérie sa nachádzal v blízkosti hrobu sv. Marciala, prvého limóžskeho biskupa, v 9.stor. vznikli legendárne životopisy, ktoré spájajú osudy Valérie so životom sv.Marciala. Podľa nich biskup Marcial pokrstil Valériu ako mladú devu, ktorá mala pohanského snúbenca. Valéria sa po krste rozhodla zasvätiť Kristovi. Keď sa to snúbenec dozvedel, odťal jej hlavu. Podľa životopisnej legendy Valéria priniesla svoju odťatú hlavu (?) biskupovi Marcialovi a ten ju pochoval aj s hlavou v hrobe, ktorý už predtým mučeníčka alebo jej matka Zuzana dali pripraviť pre biskupa.
Na konci 10. stor. telesné pozostatky Valérie preniesli do kláštora Chambon-Sainte-Valérie (čít. šambô-sént-valéri). Jej sviatok je v liturgických knihách zaradený na 10. decembra, kým Rímske martyrológium ho uvádza v deň 9. decembra.

 

Svätý Jozef s Ježiškom

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Zdroj: Fotografie z internetu a čo som dostala od netových priateľov v e-mailoch.

Moje
webové stránky 
Cezmín: http://cezmin.wz.cz
Cezmín: http://cezmin.wz.sk
Vianoce: http://vianocesk.ic.cz
Vianoce: http://vianocesk.wz.cz
Veľká noc:
http://velkanoc.ic.cz
Viktorian http://viktorian.wz.sk

 Svadba: http://svadbask.unas.cz
 Bylinky: http://bylinky.czweb.org
Seniorka: http://seniorka.szm.com
Jáska noc: http://cbjanskanoc.ic.cz
Cintorín: http://cemetery.zaridi.to
 Bábiky: http://svetbabik.czweb.org
Slovania: http://slovania.czweb.org
 Pani Príroda: http://eufrosyne.wz.cz
 Veľká noc: http://velkanoc.czweb.org
Gloria Polo: http://gloriapolo.czweb.org
Moji psíkovia: http://mikinka.czweb.org
Milujem pani P... : http://eufrosyne.wz.cz
Cezmín ker a alias: http://cezmin.czweb.org
 Michal Krpelan: http://michalkrpelan.wz.cz
 Aishwarya Ray z Indie: http://aishwarya.wz.cz
 Horná Chlebany : http://hornechlebany.unas.cz
 Rádioamatéstvo  : http://cbrsk-chlebany.euweb.cz
 Múdra ako rádio: http://www.mudraakoradio.euweb.cz
CB Fan rádioklub Slovakia-CBRSK: http://cbrsk.euweb.cz
Webové stránky, ktoré som urobila iným zdarma
Pes Buldog english: http://ruda-etuda.czweb.org
Seniorka a deti: http://babka-radi.euweb.cz
Olympionik:
http://olympionikholub.ic.cz
Sedmičkari:
http://rannisedmicka.ic.cz
Práva dieťaťa:
http://dieta.czweb.org

Späť| Obnoviť | Dopredu


by Cezmín Slovakia 2012 http://cezmin.wz.cz