wz
 

Vysoké Tatry

Okresné mesto Topoľčany

Obec Horné Chlebany

 
Sci-fi - sájnsfikšn je obraz premietnutý do budúcnosti na základe poznania doterajších poznatkov z vedy a techniky. Téma, ktorá pre mnohých nie je lákavá, no pre ďalších je výsostne zaujímavá kvôli množstvu vypovedaných myšlienok, ktoré by autori sci-fi kvôli predsudkom a cenzúram nemohli nahlas povedať... aj tak by som klasifikovala výraz prózy "sci-fi.

Svätá Agata

Svätá Agnesa rímska

 

Svätý Ambroz - patrón včelárov

Svätý Antonio Abate

 

 Svätý Antonín Veľký - Antonius, abbas in Thebaide

17.januára, pamiatka
Postavenie: opát
Úmrtie: 356
Patrón: rytierov, mäsiarov, hrobárov, košikárov, cukrárov, tkáčov. Bol vzývaný aj ako pomocník pri problémoch s domácimi zvieratami.
Atribúty: diabol a pokušenia, palicu v tvare T, jaskyňa, prasa, zvonček.
ŽIVOTOPIS
Pochádzal zo stredného Egypta. V 20-tich rokoch rozdal svoj zdedený majetok chudobným a odišiel na púšť. Tí, ktorí ho vyhľadávali mu hovorili "Deicolos", t.j. zamilovaný do Boha. Jeho láska dala podnet rozsiahlemu hnutiu, stal sa otcom pustovníkov, opátom. Bol nazvaný "zakladateľom askézy". Za 80 rokov života v púšti z nej odchádzal len výnimočne a to len aby pomohol prenasledovaným alebo z poslušnosti na výzvu svojho biskupa Atanáza, aby v Alexandrii vystúpil proti ariánskym bludom.
Už v 5. stor. bola v Jeruzaleme slávená jeho pamiatka.
Slúžil Bohu a bojovali s pokušením akoby išlo o POSLEDNÝ DEŇ.
Narodil sa v polovici 3.storočia v mieste dnešného Kemanu pri Herakleji. Bol vychovaný v kresťanskom duchu a v mladosti pracoval na poli svojich rodičov. Tí mu v 20 rokoch zomreli a on zdedil väčší majetok i starosť o mladšiu sestru. V tej dobe sa jeho srdca dotkla výzva z evanjelia: "Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, daj to chudobným, a budeš mať poklad v nebi; potom poď a nasleduj ma! "(viď. Mt 19,21) Evanjeliové rady sa chopil doslova. Len čo zabezpečil výchovu svojej sestry a jej výživu, rozdal svoj majetok a začal žiť asketickým životom v jaskyni na okraji púšte. Duchovným radcom si zvolil iného staršieho askétu a navštevoval aj iných pustovníkov, aby u nich spoznal, čím by sa mohol zdokonaľovať v začatej životnej ceste. Svoj duchovný život spájal s prácou - pletením rohožiek. Veľa sa postil a spával na holej zemi. Prežíval doby veľkých pokušení, proti ktorým bojoval tvrdou disciplínou. Proti rôznym diabolským útokom a mámeniam mu nepomohlo ani ubytovanie v starej pohanskej hrobke. Tieto pokušenia sa neskôr stali aj motívom rôznych fantastických vyobrazení. Nebolo by správne vidieť za nimi halucinácie z hladu. (Tiež niektorí svätci našej doby, napr. otec Pio, fyzicky prežívali boj s diablom. Snáď väčšina svätcov prežila obdobie, ktoré možno nazvať duchovnou temnotou, pocitom odlúčenosti od Boha.)
O vieru treba bojovať aj v ústraní od sveta. Po urobených skúškach nasledujú v duchovnom živote plody víťazstva. Pán Ježiš na kríži tiež prežil duchovnú temnotu, keď volal: "Eli, Eli, lema sabakthani? "(Mt 27,46) A evanjelium nás upozorňuje: "Sluha nie je nad svojho pána." ( Jn 15,20 )
Antonín si po nejakej dobe vyhľadal ďalšiu skrýšu, v ktorej strávil asi 20 rokov v samote. Vedel o ňom iba jeden pustovník, ktorý mu donášal chlieb. Neskôr sa Antonín začal stretávať s prosebníkmi o duchovné rady a pomoc. Priblížil sa k nim aj presťahovaním do roviny tébskej púšte, ktorá sa začala zaľudňovať, záujemcovia o pustovnícky život. Zo svojich učeníkov vytvoril niekoľko družín, ktoré navštevoval a viedol. Napísal pre nich rady a ustanovenia prvého mníšskeho života. S niektorými, vďaka sv.Atanáziovi, sa môžeme tu zoznámiť:
"Deň začnem prospešne s úmyslom, že začínam slúžiť Bohu a práve tento deň by mohol byť posledným v mojom živote.
Nebudem hĺbať o budúcnosti, ale zverím ju Božej prozreteľnosti."
"Zlému duchu vadia najviac medzi kresťanmi zbožné, zasvätené osoby, zvlášť panny a mnísi. Práve oni majú preto prekonávať pokušenia tým, že nedôverujú sebe, ale vo všetkom sa spoľahnú na Boha.
Zlý duch opustí toho, kto sa vytrvalo modlí, usiluje o bdelosť, postí sa, zachováva dobrovoľnú chudobu, je plný milosrdenstva aj pokory a žije láskou ku Kristovi. Za zbrane proti hriechu slúži čistota a živá viera s vedomím Božej všade prítomnosti. "Nad vlažnosťou možno víťaziť myšlienkou na krátky život s neistým koncom."
K Antonínovým poučeniam patrilo aj to, že ľudia túžiaci po dokonalosti často zablúdili, pretože zašli do výstredností, kde cnosť stráca krásu svojej tváre, prestáva byť cnosťou a mení sa v poblúznenie. Preto je pre každého najdôležitejšia opatrnosť. Táto cnosť udržuje poriadok v ostatných čnostiach a chráni od skĺznutia do extrémov.
Raz sv. Antonína navštívili pohanskí mudrci a nazvali ho rozumným. Povedal im: "Ak ma máte za rozumného, buďte takí ako ja."
Antonín dostal od Boha veľa milostí (v podobe chariziem), dar uzdravovania, moc nad zlými duchmi a čiastočné poznanie budúcnosti.
Za Maximinovho prenasledovania opustil púšť, aby povzbudil utláčaných kresťanov v Alexandrii a pomáhal im. Po smrti Maximina sa vrátil. V starobe ešte raz opustil púšť a na výzvu Atanáza išiel do Alexandrie kázať proti ariánskemu učeniu.
Asi 4 roky po jeho smrti Atanáz napísal jeho životopis.
Antonínov hrob bol do r.561 neznámy, pretože tí, ktorí ho pochovali, splnili Antonovo priania a neprezradili miesto, kam ho uložili. Keď bol za cisára Justiniána I. objavený, boli Antonove pozostatky prenesené do Alexandrie. Po dobytí Egypta mohamedánmi boli prevezené do Carihradu r 635 odkiaľ sa ich veľká časť dostala okolo r.1000 do Francúzska a od r.1491 sú uložené v kostole St.Julien v Arles.
Predsavzatie, MODLITBA
Bože, Ty si viedol svätého Antonína na púšť, aby Ti tam slúžil pôstom a modlitbou; na jeho príhovor pomáhaj aj nám, nech dokážeme ovládnuť sami seba, aby sme vytrvali v Tvojej službe a nadovšetko Ťa milovali. Skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
(Záverečná modlitba z breviára)
Poznámka
S Antonínom vyobrazované prasiatko má svoj pôvod v starosti o chorých. Práve pre nich ich pustovníci sv.Antonína mohli voľne pásať a keby sa zabehli, mal im pomôcť uviazaný zvonček.

 

Jaskyna šialenstva

Svätý Anton Veľký je známy ako otec mníšstva

Svätý Anton Veľký je známy ako otec mníšstva. Čo má tento pozoruhodný muž spoločného s jaskyňou v Libanone, kde pri oltári visia reťaze a okovy určené pre chorých ľudí? V Jaskyni šialenstvo zatvárali do okov duševne chorých.
Kto bol sv. Antonín
V polovici 3. storočia došlo k premene raných skupín kresťanských charizmatikov v osamelej pustovníkmi, ktorí sa uchyľovali do odľahlých končín alebo na púšť. Najskôr to boli askéti v Egypte. Prvým historicky známym pustovníkom bol Antonín (251 - 356).

 

Kláštor sv. Antonína Veľkého v údolí Kadíša. FOTO: Luděk Krčmář


Narodil sa v Kome v Strednom Egypte. Po smrti svojich rodičov rozdal svoje bohaté dedičstvo a uchýlil sa ako dvadsaťročný do samoty, kde odolával rade pokušenia, ktoré na neho zoslal satan. Kto by nepoznal jeho známe ikonografické zobrazenie " Pokušenie sv. Antonína " s diablami v podobe netvorov, anjelov alebo aj krásnych žien, ktoré inšpirovalo rad svetových maliarov až po súčasnosť (napr. Hieronymus Boscha či Salvátora Dalího).
Otec všetkých pustovníkov
Sv.Antonín je ale známy predovšetkým ako veľký otec mníšstva. Je zakladateľom prvej pustovníckej spoločnosti, kedy nadviazal na prácu pustovníka Pachomia (287 - 347), ktorý zlúčil okolo roku 320 niekoľko pustovníkov pod jednu strechu (latinsky clasurum - odtiaľ kláštor). Počas desiatich rokov prišli za sv. Antonínom do thébaiskej púšte stovky pustovníkov. Ten ich rozdelil do niekoľkých skupín a pripravil pre nich pravidlá, ktoré potom definitívne spísal sv. Atanáz.
Jaskyňa šialenstvo
Roku 311 za prenasledovania kresťanov cisárom Maxmilánem odišiel sv. Antonín s druhmi do Alexandrie, kde utvrdzoval kresťanov vo viere. V roku 313 spáchal cisár
samovraždu a sv. Antonín sa vracia späť do púšte. V starobe sa odobral do skalnej oblasti neďaleko Červeného mora pri prameni vody pod horou Kolzin ( dnes Ažebel al -
Galal el - Qibliya ). Tu zakladá osadu pre 5 000 mníchov, budúci slávny kláštor sv. Antonína, dnes sídlo koptských mníchov. Ešte v roku 355 hájil v Alexandrii sv.
Atanáza pred ariánmi. O rok neskôr zomiera.
 

St Anthony's monastery of Qozhaya in Lebanon

http://www.youtube.com/watch?v=BuGKPMvTRNE

Liečbu skôr chápali úplne inak
Čo má však spoločné s Libanonom, presnejšie povedané s Jaskýň šialenstvo u kláštora sv. Antonína Veľkého ( Dér Már Antonios Kozahjá ) v romantickom a dramatickom
údolia Kadíša? Legendu, podľa ktorej založil už v 3. storočí kláštor po úteku z Egypta.


Legendickú liečbu šialencov pripomínajú okovy na prírodnom oltári jaskyne. FOTO: Luděk Krčmář


Vymyká sa síce životopisnému poznanie tohto svätca, ale posilňuje vieru miestnych kresťanov. Podľa nej obýval pôvodne práve túto jaskyni, ktorej vchod je neprehliadnuteľný pod skalnou stenou pred bránou historického kláštora.

Ako jaskyňa prišla k svojmu názvu, prípadne tiež niekedy uvádzanému názvu "Jaskyňa bláznov?"
Pozornému návštevníkovi jaskyne určite neuniknú okovy a reťaze pripevnené k prírodnému oltáru pri obrázku svätca. Podľa povestí k nim boli pripútavanie posadnutí či duševne chorí ľudia a ponechaní tu v starostlivosti svätca k vyliečeniu. Pre nás veľmi bizardná predstava však bola v dobe minulej od veriacich kresťanov chápaná úplne inak, s nádejou na uzdravenie s pomocou Boha skrze svätca.
Prvý tlačiarenský lis na Blízkom východe
Za prehliadku stojí aj samotný kláštor. Ak ponecháme stranou legendu, datuje sa vznik kláštora do tretieho storočia, no prvé historické zmienky o ňom pochádzajú až z polovice storočia dvanásteho. Hlavnou svätyňou je kostol sv. Antonína, čiastočne vytesaný v skale, ktorý dnešnú podobu získal v roku 1864. Obytná budova pre mníchov bola renovovaná v roku 1926. Kláštor sa preslávil aj tým, že tu bol v 16. storočí sprevádzkovaný prvý tlačiarenský lis na Blízkom východe.
Zaujme aj kláštorné múzeum plné cirkevných i etnografických predmetov. Na záver je potrebné ešte dodať, že kláštor, rovnako ako aj ostatné mníšske domy a pustovne v údolí Kadíša v Libanone, patria k špecifickej Maronitskej cirkvi.

Autor článku je pán Luděk Krčmář
Mgr.Luděk Krčmář (*1972). Plzeňák, absolvent Husitskej teologickej fakulty UK v Prahe, zamestnaním historik Západočeského múzea v Plzni. Autor kníh a radu príspevkov z oblasti histórie, historické fotografie, pamiatok, kastelologie a cirkevných dejín. Autor niekoľkých výstav a dvoch múzejných expozícií z týchto odborov. Rockový bubeník. Vo voľnom čase ale najviac cestovateľ.
http://www.national-geographic.cz
 

 

 

Svätý Antonín Paduánsky

Sv.Antonín z Padovy (bežne tiež Antonín Paduánsky, 15. augusta 1195 Lisabon - 13. júna 1231 Padova) bol portugalský františkánsky mních, teológ a kazateľ. Ide o jedného z najznámejších svätých, ktorý je uctievaný po celom svete. Je obľúbený tiež aj u umelcov (El Greco, Francisco Goya). Katolícka cirkev ho vyhlásila roku 1232 za svätého a roku 1946 za učiteľa Cirkvi.
Narodil sa v Lisabone okolo roku 1195 a krstným menom sa pôvodne volal Ferdinand (Port. Fernando). Jeho matka Mária pochádzala zo slávneho rodu Trever. Napriek tomu svojho syna vychovávala skôr po kresťansky než po šľachticky. V pätnástich rokoch vstúpil do rádu augustiniánov v Lisabone. Tí sa venovali prevažne hlbokému štúdiu Biblie. V tomto odbore sa Antonín stal uznávaným špecialistom. Ale v Lisabone za ním chodili príbuzní a vyrušovali ho zo štúdií, preto požiadal o preloženie do kláštora v Coimbre. Tu získal značné teologické vzdelanie. Mal 25 rokov.
O niekoľko rokov neskôr zomrelo v Maroku niekoľko františkánov mučeníckou smrťou a ich telá boli prevezené do Portugalska. Ich pohrebu sa zúčastnil aj Antonín. Hlboko to na neho zapôsobilo a prial si týchto mučeníkov nasledovať.
Vystúpil z rádu augustiniánov a vstúpil k františkánom v Coimbre. Tu prijal meno Antonín. Neskôr odišiel do Afriky pôsobiť medzi moslimami. Čoskoro po príchode do Afriky ale ochorel a niekoľko mesiacov sa liečil. Musel sa vrátiť do Európy. Loď ale stroskotala a búrky ju vrhli na Sicílske pobrežie
Kláštor u Forli
Antonín sa potom zdržiaval v kláštore v Messine. Keď sa aspoň čiastočne uzdravil, odobral sa do Assisi, aby spoznal zakladateľa rádu - sv.Františka. Stretol sa s ním a prosil ho, aby bol prijatý do niektorého z talianskych kláštorov. Neuspel, pretože ešte nebol zdravotne úplne v poriadku.
Nakoniec bol predsa len prijatý. Vstúpil do malého kláštora u Forli, kde tv tej dobe žili len štyria rehoľníci. Anton bol veľmi pokorný, mlčal o svojom pôvode a vzdelaní a konal tie najhoršie práce. Po čase bol poslaný priamo do Forli, aby tam prijal kňazské svätenie. Vo Forli sa nachádzalo mnoho rehoľných čakateľov kňazstva, františkáni a dominikáni. Pred slávnostným jedlom boli vyzvaní, aby niekto predniesol duchovnú reč. Nikto nechcel, tak začal hovoriť Antonín. Najprv hovoril jednoducho a nesmelo, neskôr ale začal hovoriť veľmi výrečne a so značnou učenosťou. Všetci žasli. Následne bol vyslaný na štúdiá a venoval sa kazateľstvu.
Kazateľ
Antonín kázal v kostoloch, na námestiach a dokonca aj na plážach. Niekedy ho počúvalo až tridsať tisíc ľudí. V legende sa rozpráva, že v Rimini ho nechcel nikto počúvať a tu ryby vystrčili hlavy z vody a načúvali mu. Všetci obyvatelia Rimini sa po tomto zázraku obrátili.
Iná legenda hovorí, že sa raz svätý Anton nestihol vrátiť do svojho kláštora a zostal teda ako hosť grófa Zina Camposampiero v Padove. Hostiteľ videl Antonína, ako v rukách chová Jezuliatko (takto tiež býva často vyobrazený). Na obraze, ktorý namaľoval najslávnejší španielsky barokový maliar El Greco, má na ľavej ruke Ježiška, a v pravej ruke drží bielu ľaliu ako symbol svojej nevinnosti. Svätý Anton bol veľmi obľúbený na moravskom Slovácku a v bývalej nemeckej časti južnej Moravy bol rovnako obľúbený ako u Moravanov, tak i u Nemcov a Slovákov. Už v polovici 17.storočia vznikajú svätoantonínské bratstva, ktoré z darov zbožných veriacich stavajú a udržujú jemu zasvätené kaplnky. Stavia sa na vyvýšených miestach, aby na pútnikov pôsobila aj krása kraja.
V Padove sa stávalo, že si ľudia prichádzali zabezpečiť miesta v kostole blízko kazateľnice už v noci, len aby Antonína dobre počuli. Nikto na kázanie nechodil nákladne oblečený, pretože bolo známe, že Antonín to nemá rád.
V Toulouse bolo v tú dobu stredisko sektárov a i tu malo Antonínové kázanie značnú odozvu. Antonovi sa začalo hovoriť kladivo na kacírov. Založil niekoľko kláštorov a usadil sa v Padove. Raz ho počul kázať pápež Gregor IX. a nazval ho "archou Svätého písma". Po Antonínových kázňach zanechávali zhýralci svoj život a kajali sa, dlžníci boli prepúšťaní z väzenia. Niektoré z Antonínových kázni sa zachovali.
Záver života
Antonovo zdravie bolo veľmi chatrné a úplne vyčerpaný sa roku 1231 usadil v Campo di San Pietro blízko Padovy. Dňa 13.júna 1231 zomrel. Mal ešte len 36 rokov. svätorečení bol roku 1232, jedenásť mesiacov po svojej smrti. Bol to najkratší proces svätorečenia v dejinách Cirkvi.

Antonius Maria Claret

Sv. Antonín Mária Klaret - Antonius Maria Claret; 24. októbra, pripomienka;
Postavenie:
biskup, zakladateľ rádu CMF; Úmrtie: 1870
ŽIVOTOPIS
Pochádzal zo SALLENT v Barcelonskej provincii. V rodnom Katalánsku sa stal tkáčom, farárom, apoštolským misionárom a založil kongregáciu misionárov Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Roku 1850 sa stal arcibiskupom v Santiagu na Kube. Založil tam klarentinky a obnovoval náboženský život. S veľkou horlivosťou pracoval na pozdvihnutie veriacich v oblasti duchovnej, mravnej i sociálnej. Kvôli tomu bol na neho niekoľkokrát spáchaný atentát. Nepriateľský postoj voči nemu zaujali hlavne majitelia čiernych otrokov, ktorí sa pričinili o to, že sa v roku 1857 musel vrátiť do Španielska. Bol potom, okrem iného, duchovným radcom kráľovnej Izabely II. a nakoniec zomrel vo Fontfroide v južnom Francúzsku.
Biskup, SYN Nepoškvrneného Srdca Panny Márie
Narodil sa 23.12.1807 v Sallent v blízkosti Barcelony v Španielsku ako piaty z jedenástich detí Jána Klareta a Jozefíny. Od 12 rokov sa u otca učil tkáčskemu remeslu. V 17 rokoch sa odišiel zdokonaliť do Barcelony. Tvrdo pracoval a v 21 rokoch začal uvažovať o povolaní ku kňazstvu. Vstúpil do seminára vo Vich a 13.6.1835 prijal kňazské svätenie, po ktorom začal pastoračnú službu v rodnom Sallent. So záujmom o misijnú činnosť odišiel v auguste 1839 pokračovať v štúdiu do Ríma. Tu nastúpil do noviciátu Spoločnosti Ježišovej, ktorú zo zdravotných dôvodov musel prerušiť. Na radu predstavených sa v roku 1840 vrátil do Španielska a od roku 1843 pôsobil po celom Katalánsku ako ľudový misionár a konal exercície.
Bol veľmi vnímavý, nechýbala mu empatia k človeku pred sebou, dokázal sa vcítiť do potrieb poslucháčov a pretože sa na mnohých miestach stretával so značnou nevedomosťou, založil v roku 1847 kresťanské vydavateľstvo a kníhkupectvo, ktoré šírilo nanajvýš brožúrky s náboženským obsahom. Mnohé Antonín Klaret sám napísal. Jeho činnosť nebola všetkými vítaná a na rok prijal výzvu biskupa Kanárskych ostrovov, aby tam pokračoval v apoštoláte.
V júli r.1849 potom založil kongregáciu misionárov Synov Nepoškvrneného Srdca Panny Márie (Cordis Mariae Filii - CMF), nazývanej tiež klaretíni.
Roku 1850 bol menovaný arcibiskupom v Santiagu na Kube. Pri biskupskom svätení si pridal meno Mária a vysvetlil to slovami: "Ona je moja matka, môj ochranca, môj učiteľ, všetko chce pre Ježiša."
S horlivosťou sa pustil do obnovy diecézy, ktoré po 14 rokov chýbalo vedenie a trpela aj v sociálnej oblasti. Antonín Maria Klaret sa prejavil ako dobrý reformátor. Začal vizitačnými cestami, pri ktorých počas šiestich rokov navštívil trikrát všetky časti diecézy a založil 53 nových farností.
Navštevoval nemocnice, po zemetrasení a počas epidémie slúžil chorým a umierajúcim. Rozdával almužny a pomáhal zo všetkých síl. V roku 1854 začal vo farnostiach zakladať ľudové sporiteľne. Ďalší rok začal budovať charitatívne stredisko v spojení s poľnohospodárskymi aktivitami a roľníkmi vraj učil aj hospodáriť pre dosiahnutie sebestačnosti. Snažil sa o pozdvihnutie mravnej oblasti, najmä o odstránenie rozšíreného konkubinátu. Tiež otvorene presadzoval zrušenie otroctva černochov.
Znovu otvoril seminár a chudobným študentom zaistil poskytovanie štipendia. V roku 1855 založil ženskú vetvu svojho rádu, s Antóniou Parisovou otvoril Apoštolský ústav Nepoškvrnenej Panny Márie pre výchovu dievčat ako vzdelávací inštitút klarentínok.
Našli sa ľudia, ktorým jeho sociálna a mravná reforma neprišla vhod, a preto na neho pripravili niekoľko atentátov. Údajne sa jednalo asi o 15 útokov a pri jednom mu útočník rozbil tvár. Vážne zranenia v roku 1856 utrpel od rozhnevaného muža, ktorý vraj kvôli biskupovmu morálnemu učeniu stratil milenku.
Uzdravil sa, avšak španielske úrady aj cirkevní predstavení ho v roku 1857 odvolali z Kuby. Zároveň o jeho služby prejavila veľký záujem španielska kráľovná Izabela II. Arcibiskup Antonín Klaret si dal podmienky, že bude bývať mimo palác, prichádzať do neho spovedať iba kráľovnú alebo vyučovať deti a nebude mať iné funkcie pri kráľovskom dvore. Ako duchovný poradca kráľovnej mal vraj nemalý vplyv na obnovu kresťanského charakteru súdu. V roku 1868 ju sprevádzal do exilu v Paríži. Toho istého roku bolo v Španielsku kvôli revolúcii zatvorené šesť klaretinských kláštorov. V Paríži sa Antonín Klaret venoval španielskym emigrantom a založil pre nich "Konferencia Svätej rodiny. " Už v roku 1869 sa vydal na Prvý vatikánsky koncil, ktorý pokračoval v roku 1870. Tu v júli 1870 vážne ochorel. Ešte sa vrátil medzi svojich misionárov vo vyhnanstve a v cisterciánskom opátstve vo Fontfroide v južnom Francúzsku zomrel vo veku necelých 77 rokov.
Biskup Antonín M. Klaret asi rok pred smrťou napísal: " Kto naozaj miluje, miluje Boha i blížneho, a kto miluje, je naozaj horlivý... Kto je plný horlivosti, túži po veľkých veciach, robí ich a snaží sa, aby bol Boh stále viac poznávaný a milovaný a aby sa mu slúžilo v terajšom i budúcom živote, pretože táto svätá láska nemá konca. A práve tak jedná i s blížnym: želá si a snaží sa, aby boli všetci na tomto svete spokojní a v nebeskej vlasti šťastní a blažení. " ( L' egoizmu Vinto, Romae 1869 )
Blahorečenie bolo 25.2. 1934 pápežom Piom XI. a kanonizovaný 7.5. 1950 pápežom Piom XII.
Predsavzatie, MODLITBA
Pripomeniem si svoje povinnosti a obnovím krstné sľuby.

Bože, Ty si poslal svätého biskupa Antona, aby s veľkou láskou a trpezlivosťou hlásal evanjelium; veď aj nás, aby sme vždy a vo všetkom konali podľa Tvojej vôle a v spojení s Kristom sa usilovne snažili získať svojich bratov. Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov. amen
( záverečná modlitba z breviára )

Svätá Apolónia - patrónka zubárov a ochrankyňa proti bolestiam zubov a ústnym chorobám

 Sv. Apolónia
mučeníčka, pripomienka:
9.február zomrela r.249?
Pochádzala z egyptskej Alexandrie.Narodila sa koncom 2. alebo začiatkom 3. storočia. Stala sa obeťou protikresťanského pogromu za cisára Filipa Araba (244-249).
Nešlo vtedy o prenasledovanie nariadené cisárom alebo jeho úradníkmi, ale o výbuch davu rozbúreného popudzovaním zlomyseľného pohanského veštca. Rozoštvaní pohania, ktorí boli vo väčšine, prepadali kresťanských spoluobčanov; mnohých pozabíjali, ulúpili ich cennosti a menej cenné veci pálili.
Osobitne sa vŕšili na Bohu zasvätenej panne Apolónii. Z istého výrazu starého gréckeho životopisu sa zdá, že Apolónia bola už staršia. No niektorí rozumejú použitý výraz tak, že zastávala v alexandrijskej cirkvi dajakú vážnejšiu funkciu. V každom prípade vyčíňajúci násilníci jej venovali osobitnú pozornosť. Tak ju tĺkli po tvári, že jej vybili zuby. Potom ju privliekli k ohňu a vyhrážali sa jej, že ju spália za živa, ak nezaprie kresťanskú vieru. Trpiteľka prosila, aby jej dali chvíľu čas.
Prenasledovatelia ju pustili a čakali, ako sa rozhodne. Nemuseli čakať dlho. Len čo sa Apolónia cítila byť voľná, sama skočila do ohňa.
Jej čin ohromil tak mučiteľov ako aj veriacich, keď sa o tom dozvedeli. Nik nepokladal jej dobrovoľnú voľbu bolestnej smrti za prejav zúfalstva, ale za rozhodnutie radšej zomrieť ako zotrvávať v nebezpečenstve hriechu.
Úcta sv. Apolónie sa rýchlo rozšírila na kresťanskom Východe, ale čoskoro prenikla aj na Západ. Okrem iného ju uctievajú ako patrónku zubárov a ochrankyňu proti bolestiam zubov a ústnym chorobám.
(ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 4. Tatran Bratislava 1992.)

Svätý Augustín - patrón teológov, kníhtlačiarov,

ale aj pivovarníkov

 Ako patrón teológov, kníhtlačiarov, ale aj pivovarníkov je uctievaný svätý Augustín, ktorého pamiatku oslavuje rímskokatolícka cirkev 28. augusta. Ľudia sa k nemu tiež modlia, ak chcú mať dobrý zrak . Býva zobrazovaný ako biskup alebo učenec s knihou, písacím brkom a planúcim srdcom prebodnutým šípmi.

Tento veľký kresťanský filozof, teológ a polemík, patriaci k popredným cirkevným otcom a učiteľom, prežil prevažnú časť svojho života v severnej Afrike, predovšetkým na území dnešného Alžírska. Narodil sa ako Aurelius Augustinus v Tagasi, jeho otcom bol pohan a matkou zbožná kresťanka, neskôr známa ako svätá Monika. Cez 30 rokov pôsobil ako biskup v Hippo Regia (dnešný Annabe), kde tiež 28. augusta 430 v 75 rokoch zomrel. Svätec, ktorý v mladosti hojne holdoval pitiu, nerestiam a záhaľke, až nakoniec našiel zmysel života v kresťanskej viere, je považovaný za jedného z najlepších kazateľov všetkých čias. Zanechal po sebe rozsiahle dielo, ktoré ovládalo kresťanskú teológiu a filozofiu po mnoho ďalších storočí; až do 13. storočia prakticky nebolo teológa, ktorý by sa s Augustínom mohol vôbec pokúsiť porovnávať. Z jeho spisov Vyznanie a O obci Božej čerpal celý stredovek. Z rehole, ktorú spísal pre ženský kláštor v Hippo, sa v priebehu stáročí vyvinuli početné spoločnosti. (Viac o sv.Augustínovi si prečítajte v češtine TU!)

De civitate Dei - O obci Božej

Boh zložil kanonické Písmo

 XI.kniha svetovo uznávaného veľdiela De civitate Dei - O obci Božej, ktorá je zo širšieho hľadiska vôbec najvýznamnejšou prácou svätého Augustína, je venovaná stvoreniu sveta, vzťahov Boha a ľudí, nutných koncoch dvoch obcí, totiž pozemskej a nebeskej a mnohými ďalšími témami, ktoré s ústrednou myšlienkou nejakým spôsobom súvisía, alebo na ne priamo nadväzujú.
Tretia kapitola XI.knihy hovorí v krátkosti o pravdivosti Písma. O Bohu v tejto súvislosti hovorí takto:

"Tento hovoril najskôr skrze prorokov, potom individuálne, neskôr prostredníctvom apoštolov, nakoľko uznal za dostatočné, a zložil tiež Písmo, zvané kánonickým, nanajvýš vierohodné, ktorému veríme v tých veciach, ktorých neznalosť škodí a ktorých vlastnou silou spoznať nie sme schopní. Keď Augustín hovorí, že "Boh hovoril osobne", myslí tým pred chvíľou menovanú horu Sinaj, kde po prvýkrát a naposledy v dejinách sveta hovoril Boh k takému množstvu ľudí naraz. Pod horou bolo v čase zázraku viac než 600 000 dospelých mužov (!) A pripočítame k nim minimálne polovicu dospelých žien a nebudeme pritom brať do úvahy svedectvo nedospelých a detí, Boží hlas počulo naraz okolo milióna ľudí ! Dostatočnějšie svedectvo o Bohu a jeho vôli od počiatku sveta neexistuje.
"A zložil tiež kanonické Písmo" - tu náš Učiteľ cirkvi pravdepodobne myslí najprv základné morálne príkazy pre židovský národ, v ktorých je skomprimovaný Boží Zákon, autorom odovzdaný na Sinaji Mojžišovi, teda tzv.Desatoro, ktoré sa spolu s Piatimi Mojžišovými knihami (prvá časť hebrejskej Biblie - Tóra) v priebehu ďalších asi 500 rokov rozšírilo o komentáre, výklady (tzv.rabínská literatúra), Prorokov a Spisy. Tie všetky tvoria celok zvaný Tanach (Hebrejská Biblia). Tóra v židovskom poňatí neznamená žiadny Zákon - (tak ju snáď za päť, alebo ešte viac rokov po svojom damašskom videní začal nazývať až apoštol Pavol), Tóra ale znamená učenie, vodítko, návod, alebo inštrukcie pre dobrý život na zemi. Ježiš Kristus ako bohabojný príslušník svojho židovského národa nikdy nespochybnil zásadný význam hebrejskej Biblie a nielenže neprišiel na svet založiť naše kresťanstvo, ani žiadne iné náboženstvo, ale naopak prišiel hlásať obrátenie, pokánie, umytie od hriechov a návrat k životu pod touto Bohom danou "príručkou".

Preto Augustín správne hovorí o tom, že Boh zložil kanonické Písmo. Má ale tým samozrejme na mysli aj náš kresťanský prínos k týmto svätým židovským textom, objemovo dosahujúci asi ich polovicu, ktorý sa začal utvárať niekoľko desiatok rokov po Kristovom umučení a skončil jeho kanonizáciu v podstate až roku 367 - teda v roku, kedy už Augustin (* 354 ) navštevoval vyššiu školu v meste Madaura. Až my kresťania sme toto spojenie svätých Písiem začali nazývať ako Starý a Nový zákon.
Počiatky týchto názvov hľadajme v intepretáciách obsiahnutých v listoch svätého apoštola Pavla, konkrétne v jeho textoch, hovoriacich v tom zmysle, že teraz viera v Krista Ježiša zrušila zmluvu izraelského ľudu s Bohom (Tóra). V liste už spomínaným potomkom našich keltských predkov Galatským sa okrem iného dočítame, že Boží návod k životu na zemi zo Sinaja bol iba dočasným zjavením, ktoré stratilo svoj význam príchodom Krista. To bol ale oriešok pre neskoršie najvyššie kresťanské kapacity, ktoré v žiadnom prípade nemohli židovské sväté texty ignorovať. Bolo potrebné nové a pôvodné učenie oddeliť, ale zároveň ponechať v jednom učení. Nakoniec sa teda z celkom približne dvoch stoviek vtedy existujúcich textov o Ježišovi Kristovi (evanjelia) vybrali štyri spolu s niekoľkými inými listami, no predovšetkým s listami apoštola Pavla, ktoré ako vieme tvoria väčšinu všetkých textov kresťanských svätých textov v celom Písme (alebo skôr aj s tými, ktoré za jeho autorstvo vydávali - tých je celá polovica, ako preukázateľne ukázali kresťanské vedecké rozbory). Tak vznikla už za Augustínovho života kresťanská Svätá Biblia, obsahujúca tzv. Starý a Nový zákon, o ktorom v tejto kapitole uvádza, že Boh zložil kanonické Písmo.

Sv.Augustín (herec Alessandro Preziosi v hlavnej úlohe z filmu...)

http://www.militaria.cz/cz/clanky/valky-a-valecnici/uceni-sv-augustina-o-valce.html

Svätá Barbora - je patrónka panien, architektov, murárov, tesárov, kamenárov, baníkov, zvonolejárov, kováčov, kuchárov i mäsiarov

 Svätá Borbora (česky Barbara) okolo roku 290 po Kristovi žila v meste Iliopolis - mučeníčka

 

Svätá Barbora je uctievaná ako ochrankyňa proti smrti bleskom, požiarom a vôbec pred rizikom náhlej alebo násilnej smrti, je preto patrónka baníkov, delostrelcov, pyrotechnikov, architektov, matematikov a ďalších povolaní, u ktorých hrozí riziko a tiež detí.
V ikonografii je vyobrazovaná s krížom, pávím perom (páv, symbol nesmrteľnosti), mečom (symbol jej mučeníctva) alebo ako držiaca kalich s hostiou (symbol sviatosti oltárnej, už jej ho kvôli očakávanej smrti pred popravou priniesol anjel). Tiež býva predstavovaná s vežou zvyčajne s tromi oknami či jej miniatúrou, ktorú drží v ruke.
Medzi známych ctiteľov svätej Barbory patril pápež sv. Gregor I. Veľký či sv. Stanislav Kostka.
Od mena svätej Barbory je odvodený aj názov pre barbituráty, podľa kyseliny barbiturovej pomenované podľa objavu na sviatok svätej Barbory

Podľa ikonografických zvyklostí ju zobrazovali v dlhom prepásanom šate s plášťom alebo v dobovom odeve so všeobecnými atribútmi knihou, krížom, martýrskou palmou a mečom. Jej najcharakteristickejšími atribútmi sú veža a kalich s hostiou. Svätá Barbora patrí do skupiny štrnástich pomocníkov v núdzi a spolu so svätou Katarínou Alexandrijskou, svätou Dorotou a svätou Margitou tvorí skupinu štyroch veľkých panien.

Medzi svätými, ktorých si kresťanský svet uctieva s osobitnou láskou a zbožnosťou sa od najdávnejších čias nachádza aj sv.Barbora. Po všetkých kútoch sveta sa nachádzajú kostoly zasvätené jej menu a veriaci vzývajú jej pomoc osobitne v hodinu smrti, aby z tohto sveta neodchádzali bez prijatia tvojich sviatostí. Toto zmýšľanie veriacich vyjadruje aj pieseň zložená na počesť sv. Barbory, ktorá sa končí týmito slovami:
Lebo tebe je táto milosť od Boha daná,
Chrániť od náhlej smrti si uznaná.
Lebo za to si sa modlila,
Keď si sa pod meč priblížila.
Daj nám Tajomstiev účastným,
Do večného života nasmerovaným, z tohto sveta odchádzať,
Kraj túžený nachádzať.

 

 Okolo roku 290 po Kristovi žil v meste Iliopolis muž vysokého rodu, bohatý a významný, menom Dioskoros. Pochádzal z pohanského rodu, a pritom bol zaťatým nepriateľom kresťanskej viery. Mal dcéru menom Barbora, ktorú chránil ako zrenicu oka, pretože bol vdovcom a nemal iné deti a okrem nej nemal pri sebe viac nikoho.
Stala sa veľmi peknou v kráse, preto ju umiestnil vo vysokej veži
Keď Barbora dospievala, stala sa veľmi peknou v tvári a v kráse sa jej nevyrovnala žiadna panna v okolí.
No Barbora nežiarila iba krásou tela, ale aj bystrosťou rozumu a silou ducha. Dioskoros, ktorý mal iba túto jedinú dcérku a videl jej predivnú nádheru, nechcel, aby na ňu pozerali oči jednoduchých a chudobných ľudí.
Preto ju s jednou vernou slúžkou umiestnil vo vysokej veži, do ktorej nik z ľudí nemal prístup. No urobil to skôr preto, že keď videl jej vysoké uvažovanie, bál sa, aby žijúc vo svete sa nedostala medzi kresťanov, tam nezanechala pohanstvo a neprijala Kristovu vieru.
Sv. Barbora žijúc v tej veži sa nermútila, lebo tu v samote mohla z výšky pozerať i na horné i na dolné Božie diela, na nebeskú jasnosť i na zemskú krásu. Odtiaľ pozorovala slnečné svetlo, tok mesiaca a hviezdnu krásu. To ju ďalej viedlo k rozmýšľaniu o svete a súlad i poriadok tohto sveta jej ponúkal myšlienku, že je nemožné, aby tento tak pekný, tak múdro riadený svet bol stvorený hluchými, slepými a neživými bohmi, ktorým sa klaňal jej otec.
Tak od stvoreného prišla k Stvoriteľovi a jej srdce ovládla silná túžba spoznať tohto pravého Boha, ktorý všetko stvoril a všetko tak múdro riadi. Mohla o sebe opakovať slová kráľa a proroka Dávida:“o všetkých tvojich skutkoch rozmýšľam a uvažujem o dielach tvojich rúk.“ (Ž 143, 5)
O nadpozemských veciach, na svoje manželstvo nikdy ani nepomyslela
Aký poklad, ako bola sv. Barbora, aj čo do tela, aj čo do duše, sa nemohol dlho ukrývať medzi múrmi veže. Mládenci, ktorí počuli o nezvyčajnej kráse Barbory, začali prosiť jej otca, aby ju dal na vydaj. Otec Dioskoros odišiel na vežu k Barbore a ponúkal jej rozličných aj pekných, aj bohatých mládencov, aby si jedného z nich vybrala za ženícha.
Panna Barbora, keď počula takúto reč svojho otca, sa od hanby začervenela na tvári, lebo neprestajne rozmýšľajúc o Bohu a o nadpozemských veciach, na svoje manželstvo nikdy ani nepomyslela. Preto sa pred svojím otcom rôznymi spôsobmi začala vyhovárať od manželstva, a keď na ňu otec čoraz viac naliehal a nakoniec sa jej zdalo, že ju k tomu bude nútiť, povedala: Ak mi o tom ešte viac budeš hovoriť a budeš ma nútiť do manželstva, tak dosiahneš, že sa prestaneš nazývať otcom, lebo si zoberiem život a príčinou mojej záhuby budeš ty sám.“
Keď otec počul túto hrozbu, preľakol sa a nechal ju na pokoji.
Potom sa Dioskoros rozhodol, že sa vyberie na ďalekú cestu. Myslel si, že keď dlho nebude doma, Barbora bude tak túžiť za ním, že keď sa vráti, skôr ho počúvne a ľahšie splní jeho vôľu. Keď odchádzal, prikázal nad haťou v meste postaviť kúpele, v ktorých kázal iba na južnej stene nechať dve okná. A o svojej dcérke Barbore prikázal, aby jej nik nebránil schádzať z veže, chodiť, kde bude sama chcieť, a robiť, čo sa jej bude páčiť. Dioskoros si totiž myslel, že jeho dcérka žijúc s ľuďmi a vidiac, ako iné panny vstupujú do manželstva, skôr pôjde za ich príkladom.
Sv.Barbora, majúc po otcovom odchode voľný vchod aj východ zo svojho domu, spriatelila sa s inými kresťanskými pannami, prvýkrát od nich počula meno Ježiša Krista a veľmi sa v duši potešila z tohto mena a túžila o ňom počuť od nich viac. Oni jej rozprávali o Ježišovi Kristovi, o jeho nevýslovnom Božstve, o jeho vtelení z Prečistej Panny Márie, o jeho dobrovoľnom utrpení a smrti, o vzkriesení a nanebovstúpení, o strašnom súde, o večnom šťastí spravodlivých i o večných mukách hriešnikov.

Barbora toto všetko počúvala, v srdci cítila radosť, zahorela láskou ku Kristovi a chcela krst. Stalo sa, že z mesta Alexandria raz prišiel do Iliopola kresťanský kňaz. Keď sa o ňom dozvedela sv. Barbora, pozvala ho k sebe. On ju poučil o poznaní Boha Stvoriteľa a Pantokrátora, poučil ju o viere v Ježiša Krista a pokrstil ju v mene Najsvätejšej Trojice. Barbora, osvietená krstom, teraz ešte viac zahorela láskou k Bohu, deň a noc sa cvičila v modlitbe a pôste, slúžila svojmu Pánovi, ktorému sa zasnúbila a ktorému sľúbila chrániť svoje neporušené panenstvo.
Za ten čas murári stavali kúpele a v nich urobili, ako mali prikázané od Dioskora, dve okná. Jedného dňa si sv. Barbora prišla obzrieť tie kúpele, a keď v nich uzrela iba dve okná, povedala murárom: „Prečo ste urobili iba dve okná? Nebolo by lepšie urobiť tri? Pretože tak aj stena by bola krajšia, aj kúpele svetlejšie.
Murári odpovedali: „Tvoj otec nám prikázal, aby sme iba z juhu urobili dve okná.“ Barbora prísne nástojila, aby urobili aj tretie okno, a to na obraz Najsvätejšej Trojice, a dodala, že ona ich obráni pred svojím otcom a celý jeho hnev prijme na seba. Murári preto podľa jej príkazu urobili aj tretie okno. Steny tých kúpeľov boli vyložené mramorom. Sv. Barbora sa obrátila k východu slnka a prstom napísala na mramorovej stene vyobrazenie sv. kríža, ktoré sa pod prstom čistej panny zobrazilo tak, akoby bolo vyryté železom. Keď to urobila, odišla na svoju vežu, kde ako zvyčajne žila v modlitbe a pôste, hĺbajúc sa pritom do rozjímania.
Po nejakom čase sa Dioskoros vrátil z cesty a odišiel si obzrieť nové kúpele. Keď tam na stene uzrel tri okná, začal sa veľmi srdiť a hnevať na majstrov, no tí sa obhajovali tým, že jeho dcéra im kázala pridať tretie okno a oni museli splniť jej vôľu. Vtedy Dioskoros zavolal svoju dcéru a pýtal sa jej, prečo dala urobiť tretie okno.

Sila sv. kríža, vyháňa silu zlých duchov
Ona smelo odpovedala: Preto, otče, aby jedno okno vyjadrovalo Boha Otca, druhé Boha Syna a tretia Boha Svätého Ducha, aby tak aj steny oslavovali meno Najsvätejšej Trojice.
Ďalej mu ešte ukazovala i znamenie sv. kríža, vyryté jej prstom na mramorovej stene, a hovorila: „Tu, na stene, som prstom napísala vyobrazenie sv. kríža, aby sila kríža odtiaľ vyháňala silu zlých duchov.

Z toho všetkého Dioskoros spoznal, že jeho dcéra je kresťankou a rozzúrený od zlosti a hnevu vytiahol meč a chcel svoju dcéru Barboru na mieste posekať. Ona nečakala na úder, začala utekať, a Dioskoros, ako vlk za ovcou, sa s vytaseným mečom v ruke hnal za ňou.
Keď dievča utekalo, uzrelo pred sebou horu strmú ako stena, ktorú nebolo možné nijak obísť. Majúc pred sebou horu a za sebou otca s mečom, vzdychla o pomoc k Bohu, aby jej nedal zahynúť v tejto núdzi.

I hora sa pred ňou rozostúpila
A hora sa pred ňou rozostúpila, ona vbehla do tej rozsadliny a hora sa spredu znova spojila dokopy, zanechávajúc sv. Barbore voľnú cestu až na samotný vrch. Keď tam vyšla, skryla sa v kamennej jaskyni. Dioskoros, keď pred sebou už nevidel utekajúcu dcéru, zadivil sa, kde a ako sa skryla pred jeho očami a začal ju hľadať.
Obchádzajúc horu a hľadajúc Barboru, uzrel dvoch pastierov, ktorí pásli svoje ovce.
Tí pastieri videli Barboru, ako vybehla na vrch hory a tam sa ukryla v jaskyni. Dioskoros sa ich opýtal, či nevideli utekať jeho dcéru.

Jeden pastier, ktorý bol milosrdným človekom a videl, že Dioskoros je veľmi nahnevaný, povedal, že nevidel nikoho.
No druhý prstom ukázal miesto, kde sa skrývala svätá. Dioskoros tam rýchlo pobehol a pastiera, ktorý prstom ukázal úkryt svätej, na mieste stihol Boží trest, pretože sa stal kamenným stĺpom a jeho ovce sa premenili na vtáky a rozleteli sa na všetky strany.
Dioskoros, keď v jaskyni našiel svoju dcéru, začal ju nemilosrdne biť, hodil ju o zem a kopal nohami. Nakoniec ju chytil za vlasy a odvliekol domov, kde ju zamkol v malej tmavej miestnosti, aby ju trápil hladom a smädom. Potom odišiel k miestodržiteľovi, alebo starostovi, mesta Martiniánovi a hovoril mu o svojej dcére, ako sa zriekla ich bohov a verí v ukrižovaného Krista a prosil miestodržiteľa, aby hrozbami rozličných múk ju pohol späť k otcovskej viere.

Keď starosta Martinián s tým súhlasil, sám otec priviedol svoju dcéru a odovzdal ju do jeho rúk hovoriac: „Zriekam sa jej, pretože ona zanechala mojich bohov a ak sa k nim zasa nevráti a spolu so mnou sa im nepokloní, tak mi nebude dcérou a ja nebudem jej otcom. Ty, štátny miestodržiteľ, ju muč, tvoja právomoc ti umožňuje veľa.“
Panna nezvyčajnej krásy, nemohol sa vynačudovať jej nádhere
Miestodržiteľ, keď videl 20 ročnú pannu nezvyčajnej krásy, sa nemohol vynačudovať jej nádhere, lebo jej nádhera spočívala v čistote myšlienok jazyka a srdca. A preto ju začal milo napomínať, aby sa neprotivila vôli svojho otca, ale aby sa poklonila bohom a vo všetkom počúvala rodiča, ktorého majetok má zdediť. Sv. Barbora premúdrymi slovami ukázala slabosť pohanských bohov a oslavovala meno Ježiša Krista, zriekla sa pozemských bohatstiev a svetských radostí a túžila po nebeských.
Miestodržiteľ ju ešte raz napomínal, aby nezneucťovala svoj rod a nezabíjala prekrásny kvet svojej mladosti a nakoniec povedal: Krásna panna, zmiluj sa sama nad sebou a ponáhľaj sa s nami pokloniť bohom, lebo ja, pretože ľutujem tvoju nezvyčajnú krásu, chcel by som ťa ušetriť. No ak ma nepočúvneš, tak ma tým nútiš vydať ťa na mučenie a rany.
Sv. panna Barbora odpovedala: Ja sa klaniam iba jedinému Bohu, ktorý stvoril nebo i zem. A tvoji bohovia nie sú ničím a ako bezduchí nič nestvorili.“ Na tieto slová sa náčelník mesta rozhneval a kázal ju obnažiť.
Sám Ježiš Kristus hovoril jej: neboj sa, moja nevesta, lebo ja som s tebou !
To bolo prvé a azda zo všetkých aj najťažšie mučenie, aby čistá, svätá panna, stála nahá pred očami mnohých mužov, ktorí na jej obnažené čisté panenské telo pozerali bez hanby a studu.
Miestodržiteľ ju prikázal vystrieť na zem a dlhý čas biť volskými žilami, až sa zem začervenela od krvi. Potom, aby zväčšili bolesť, jej kati drhli rany drsnými kefami a škrabali ostrými črepinami. Jednako však všetky tieto muky nemohli zvíťaziť nad vierou sv. panny, lebo tá mala základy na kameni Ježiša Krista, pre ktorého rada znášala všetky tieto horké muky.
Miestodržiteľ ju kázal posadiť do temnice a držať ju tam, kým si nerozmyslí, akými nemilosrdnými mukami ju má trestať.
Sv. Barbora, sotva živá od rán, sa v temnici modlila k svojmu milovanému ženíchovi, Ježišovi Kristovi, aby ju neopúšťal v tých strádaniach a hovorila s Dávidom: „Neopúšťaj ma, Pane; Bože môj, nevzďaľuj sa odo mňa. Ponáhľaj sa mi na pomoc.“(Ž 38, 22-23a).
Sám Ježiš Kristus, a hovoril k nej
Keď sa tak modlila, o polnoci ju obklopilo veľké svetlo, v jej srdci súčasne pučali radosť i strach, lebo sa k nej približoval Kráľ slávy, sám Ježiš Kristus, a hovoril k nej:
Neboj sa, moja nevesta, lebo ja som s tebou a pri tebe, vidím tvoje muky a uľahčím ti bolesti, a ty vytrvaj do konca, aby si za to skoro dosiahla večnú radosť v mojom kráľovstve.“
Z jej rán, na jej tele nebolo po nich vidieť ani stopy
Tak najsladší Pán Ježiš utešoval svoju milovanú nevestu Barboru a vyliečil ju z jej rán tak, že na jej tele nebolo po nich vidieť ani stopy a stala sa úplne zdravou a plnou nevýslovnej duchovnej radosti.
Tak naradostená a uzdravená sv. Barbora srdcom i ústami oslavovala Boha a ďakovala mu, že ňou nepohrdol, ale aj v temnici navštívil svoju služobníčku trpiacu pre jeho sv. meno.
Bola tam jedna veriaca žena, ktorá žila v bázni Božej, menom Julianna, ktorá zďaleka pozerala na strádanie sv. Barbory.
Keď sv. mučeníčku posadili do temnice, Julianna si zastala pri okienku temnice a tu rozmýšľala, ako tá panna v samom kvete svojej mladosti a krásy nemyslí ani na otca, ani na svoj rod, pohrdla všetkým bohatstvom, dobrami a všetkými radosťami tohto sveta, a ešte aj svoju dušu nešetrí pre Krista, ale ochotne ju za neho kladie.
Keď videla, ako Ježiš Kristus uzdravil sv. Barboru z jej rán, aj sama zatúžila trpieť pre neho a v mysli prosila o vytrvalosť v mukách. Keď nastal deň, sv. Barboru vyviedli z temnice a druhýkrát ju postavili pred súd. Julianna išla zďaleka za ňou.

Keď sa sv. Barbora postavila pred miestodržiteľa Martiniána, on i všetci prítomní upreli pannu zdravú, v tvári krajšiu, ako bola predtým, a na tele nebolo ani stopy po znášaných ranách a mučení a všetci sa začudovali. Miestodržiteľ sa k nej ozval: „Vidíš, panna, v akej opatere ťa majú naši bohovia?!
Lebo oni ťa, včera tak nemilosrdne ranenú, teraz uzdravili, a padajúcej od bolesti ti dali zdravie. Buď im vďačná za tak veľké dobrodenia a pokloň sa im, prines obetu.
Čo to ty, miestodržiteľ, hovoríš ?
Svätá odpovedala: „Čo to ty, miestodržiteľ, hovoríš? Akoby ma boli uzdravili tvoji bohovia?
Oni, pretože sú sami slepí, nemí a bez akéhokoľvek citu, nemôžu dať slepým zrak, hluchým sluch, chromým chôdzu, tak nemohli ani mňa uzdraviť. A za čo sa im mám klaňať?
Mňa uzdravil Ježiš Kristus ! Pán Boh môj, ktorý lieči všetky bolesti a mŕtvym dáva život. Jemu sa s vďačnosťou klaniam a seba samú prinášam za obetu. Jemu, ktorého ty svojimi nečestnými očami vidieť nemôžeš, pretože si slepý na duši a nie si toho hoden.“
Tieto slová mučeníčky rozpálili hnev miestodržiteľa a kázal ju zavesiť na drevo, jej telo trhať železnými pazúrmi, horiacimi sviečkami jej opaľovať boky a veľkým kladivom ju biť po hlave. Barbora všetky tieto muky znášala trpezlivo, no nie iba jej, mladej panne, ale aj najsilnejšiemu mužovi by bolo nemožné v tak veľkých mukách ostať pri živote, ak by nebola sv. mučeníčku neviditeľne neposilňovala Božia sila.
Medzi ľuďmi, ktorí sa pozerali na mučenie sv. Barbory, stála aj vyššie spomenutá Julianna, a pretože nemohla zadržať slzy v očiach, veľmi plakala. Nakoniec unesená horlivosťou pozdvihla medzi ľudom svoj hlas a začala karhať miestodržiteľa za jeho neľudskú krutosť a hanobiť pohanských bohov. Keď to počul starosta Martinián, kázal ju zajať, a keď sa odvážne priznala, že je kresťanskou, prikázal ju tak, ako sv. Barboru, mučiť. Preto ich obe zavesili za ruky a nohy na drevo a začali ich telá trhať železnými hákmi.
V týchto mukách pozdvihla sv. Barbora svoje oči k nebu a takto sa modlila: „Bože, ktorý poznáš všetky tajomstvá ľudského srdca, ty vieš, ako po tebe túžim a milujem tvoje prikázania, celá som sa obetovala tebe a zverila som sa tvojej všemohúcej pravici.
Preto, Pane, neopusť ma, no milostivo pozri na mňa i na moju spolutrpiteľku Juliannu, obe nás posilni, aby sme mohli svoje dielo ukončiť, pretože duch je ochotný, ale telo slabé.“
Jej modlitba bola vypočutá a obom im v chrabrom utrpení bola daná neviditeľná pomoc zhora.

Mučiteľ potom kázal obom mučeníčkam odrezať prsia a v takej ťažkej bolesti sa sv. Barbora zase modlila: „Neodvracaj od nás svoju tvár, Kriste, a neodnímaj nám svojho Sv. Ducha. Daj nám, Pane, radosť spásy a svojim duchom nás upevni v tvojej láske.“ Po týchto mukách kázal predstavený mesta sv. Juliannu odviesť do temnice a sv. Barboru na jej väčšie zahanbenie vodiť nahú po celom meste, srkajúc a bijúc ju s posmechom.
Sv. Barbora, odetá iba jediným odevom, studom, sa zakrývajúca, zvolala k svojmu milovanému ženíchovi Ježišovi Kristovi hovoriac: „Ty sám, ktorý nebo odievaš oblakmi a zem hmlou ako plienkami povíjaš, ó Kráľu, zakry moju nahotu a urob, aby moje údy neboli viditeľné nečestným, aby tvoja služobníčka nebola vysmievaná do konca.“
A Kristus Pán, ktorý so všetkými svojimi anjelmi zhora pozeral na všetky námahy svojej vernej služobníčky, sa jej hneď ponáhľal na pomoc a poslal k nej anjela so svetlým odevom, aby zakryl jej nahotu. Teraz už oči nečestných nemohli vidieť jej údy, preto ju prestali vodiť po meste a odviedli ju k miestodržiteľovi.
Obe
mučeníčky odsúdil na smrť sťatím
Po nej vodili po uliciach tiež nahú sv. Juliannu, no keď sa starosta presvedčil, že ich tým nemôže odlúčiť od Kristovej lásky a nakloniť k pohanskej viere, odsúdil obe mučeníčky na smrť sťatím.

Dioskoros, otec sv. Barbory, keď videl také veľké muky svojej jedinej dcérky, nielenže sa mu neobmäkčilo srdce, no dokonca, keď sa dozvedel o jej odsúdení na smrť, odbehol k miestodržiteľovi so žiadosťou, aby mu dovolil zastúpiť miesto kata. Keď mu to miestodržiteľ dovolil, Dioskoros jednou rukou zobral dcéru, druhou vytasený meč a viedol ju na popravisko pripravené na jednej hore za mestom. Za Barborou išla vedená vojakmi na smrť i sv. Julianna.
Keď išli, sv. Barbora sa cestou ešte modlila: „Večný Bože, ktorý nebesá prestieraš ako stan a zem si postavil na vodách, ktorý dávaš slnku svietiť dobrým aj zlým, dážď spúšťaš na spravodlivých i na hriešnikov. Ty aj teraz vypočuj svoju služobníčku, ktorá sa modlí k tebe!
Po skončení modlitby bolo z neba počuť hlas

Vypočuj ma, ó Kráľu, a daj svoju milosť každému človeku, ktorý bude spomínať na mňa i na moje muky. K takému človeku nech sa nepriblíži náhla bolesť a nech na neho neprichádza nepredvídaná smrť.
Pretože vieš, Pane, že všetci sme telo a krv a dielo tvojich prečistých rúk.“ Po skončení modlitby bolo z neba počuť hlas, ktorý k sebe pozýval ju aj s Juliannou a sľuboval splniť to, o čo prosila.

Obe mučeníčky, Barbora i Julianna, s veľkou radosťou išli na svoju smrť, túžiac čo najskôr vyjsť z tela a vojsť k Pánovi. Keď prišli na vyznačené miesto, sv. Barbora podložila svoju hlavu pod meč a bola sťatá rukami svojho nemilosrdného otca Dioskora, na ktorom sa splnilo, čo povedal Spasiteľ: „Otec vydá na smrť svoje dieťa.“(Mt 10, 21). Sv.Juliannu na tom istom mieste sťal vojak. Tak obe zavŕšili prúd svojich námah a ich duše vzlietli ako dve holubice k svojmu ženíchovi Kristovi, ktorý ich v sprievode nebeských anjelov prijal do nebeských príbytkov.
Dioskora a Martiniána postihol náhly Boží trest
Keď Dioskoros po popravení svojej dcéry schádzal z hory a Martinián sedel doma, oboch zabil blesk z neba a tak ich spálil, že z nich neostal ani prach.
Telá týchto dvoch mučeníc zobral jeden zbožný kresťan menom. Galentián, na patričnom mieste ich so cťou pochoval a na ich hroboch postavil kaplnku, v ktorej sa pri ich čestných pozostatkoch diali mnohé zázraky. Po čase sa pozostatky sv. Barbory dostali z mesta Iliopolis do Carihradu, alebo Konštantínopola, kde sa pri nich tiež neprestávali diať zázraky.
Keď Michal Svjatopolk, ruské knieža z Kyjeva, si zobral za ženu dcéru Alexia Komnina, ktorá sa volala Barbora, tá odoberajúc sa z Konštantínopola prosila svojho otca, aby jej dal čestné pozostatky sv. Barbory.

Zobrala ich a previezla ich so sebou do Kyjeva. Tu jej muž, to veľké knieža Michal, postavil veľký kostol na počesť svojho patróna archanjela Michala a uložil v nej pozostatky sv. Barbory, kde sa nachádzajú doteraz, s výnimkou jedného prsta z ruky, ktorý sa s veľkou cťou uchováva v kostole sv. Barbory v Počajeve (Počajev – slávne mníšske stredisko na Ukrajine).
Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 457-468.

Barborine ostatky sa okolo roku 1000 dostali do Benátok, kde boli uložené v Bazilike svätého Marka; neskôr boli prenesené do kláštora svätého Jána Evanjelistu na ostrov Torcello v Benátskej lagúne.
O tom, že ide o mimoriadne populárnu a obľúbenú sväticu svedčí viacero jej zasvätených kostolov (na Slovensku napr. v Žiline, v Bytči, v Banskej Bystrici; v Česku je veľmi známou sakrálnou stavbou Chrám svätej Barbory v Kutnej Hore). Je rovnako častým námetom výtvarných diel (medzi najznámejšie patrí Raffaelov obraz Sixtínska Madona; jej podobizeň stvárnili tiež Lucas Cranach starší, Hans Holbein starší. http://sk.wikipedia.org/wiki/Svätá_Barbora

 

Svätá Juliána Falconieri

 

Narodila sa do rodiny zámožného mešťana r.1274 vo Florencii. Bola príbuzná Alexeja Falconieri, jedného zo siedmich zakladateľov poriadku servitov - služobník Panny Márie. Jej otec nechal postaviť pre tento poriadok chrám Zvestovania Panny Márie . Čoskoro zomrel, a tak, aby jej matka Reguerdata nebola na výchovu sama, pomáhal jej Julianin strýko Alexej, ktorý jej hovorieval: "Neporodilas ' bytosť ženskú, ale anjelskú".
Matka ju vychovávala v bázni Božej a Juliána si od útleho veku osvojovala zbožnosť a úctu k menu Ježiš. Panna Mária bola jej vzorom a od nej sa učila láske ku Kristovi, ktorému túžila zasvätiť svoj život. Mala v sebe ošklivosť ku každému hriechu a chvela sa hrôzou, ak počula hovoriť o hriechu. Matka zamýšľala dcéru vydať, ale Juliána zamietla všetkých ponúkaných nápadníkov a v 15 rokoch urobila v chráme Zvestovania Panny Márie sľub ustavičného panenstva a z rúk generála servitov Filipa Benického prijala rúcho tejto rehole.
Sprvu zostávala u matky, ale po smrti matkinej zhromaždila okolo seba zbor nábožných panien a vdov, čím dala vzniknúť novej vetve poriadku servitského, ktorá sa nazývala "Služobnica Panny Márie". Od sv.Filipa bola ustanovená za predstavenú a spísala sama rehoľné pravidlá, ktoré pápež Martin V. schválil.
V Taliansku ľud nazýval tieto rehoľníčky "mantellátky", pretože nosili plášte s krátkym rukávom, aby mohli ľahšie pracovať. Juliána ako predstavená zostala vždy pokornou, konala všetky domáce práce, posluhovala sestrám - najmä keď ochoreli, seba pokladala za hriešnicu. Všetko premáhala z lásky ku Kristovi, pri rozjímaní dochádzala k vytrhnutiu mysli, bola na seba prísna, k druhým však láskavá a zhovievavá. Žila asketicky, odpočívala len krátko na holej podlahe, chodila opásaná reťazou a bičovala sa. V stredu a v piatok nepožívala žiadny pokrm, v sobotu len suchý chlieb s vodou.

Vo vysokom veku 70 rokov ochorela bolestnou chorobou žalúdka a nezniesla žiadny pokrm ani nápoje. Navyknutá od detstva prijímať ochotne z rúk Božích veci nielen príjemné, ale aj trpké a odporné, znášala túto chorobu trpezlivo. Zarmútila sa, že už nie je možné sa tešiť a posilňovať prijímaním najsvätejšej Sviatosti oltárnej. Aby ju potešil, radil jej kňaz duchovné sv.prijímanie a horúcu túžbu po sviatostnom Spasiteľovi. Tú chorá pošepla niekoľko slov k zástupcovi Božiemu. Odišiel a za chvíľu sa vrátil nesúc Sviatosť oltárnu v zlatej nádobe. Tvár umierajúcej zažiarila nebeskou radosťou. Biele ľanové rúcho rozprestreli na chorú a na to biele rúcho položil kňaz úctivo Pánovo telo blízko srdca chorej. Juliána otvorila oči, nevýslovná túžba žiarila z nich - a hľa, v okamihu zmizol nebeský chlieb. Blaženosť naplnila srdce umierajúcej a v tejto blaženosti odletela čistá jej duša do radosti večnej.
Na jej bezduchom tele bola potom nad srdcom ako pečať vyznačená podoba svätej Hostie s obrazom Ukrižovaného Spasiteľa. Svätorečená bola v roku 1737.
" Chlieb, ktorý ja dám, je moje telo k životu sveta ."( Mat. 5,6 )

 

 

Sv. JÚLIA, panna a mučenica

 

 

Sv. JÚLIA, panna a mučenica

Jej atribútmi sú: pri nohách diabol v okovách, koruna, kniha, kríž, ľalia, meč, mučenícka palma.

Povôd mena: z lat. mužského mena Július – pochádzajúci z rodu Júlia, Júliovcov; nosil ho tiež rímsky cisár Flávius Claudius Julianus; pôvod môže mať tiež zložený z dvoch mien Júlia + Anna. Juliana sa narodila okolo r.285 v Nikomédii, dnešnom Izmide v Turecku. Jej otec bol pohan. Julianu už ako malé, citlivé dievčatko priťahoval Kristus a tajne navštevovala bohoslužby kresťanov.

Keď mala deväť rokov, otec ju zasnúbil s pohanským mladíkom Eleuziom. Manželstvo malo byť uzatvorené, keď Juliana dosiahne 18 rokov. Keď tento deň nadišiel, mladá žena prehlásila, že si vezme Eleuzia len vtedy, ak sa dá pokrstiť. Otec a snúbenec ju na základe jej výpovede udali ako praktickú kresťanku. Mučenie, ktoré nasledovalo, nariadil z veľkej časti sám Eleuzius, ktorý sa medzitým stal mestským prefektom.

Keď sa Juliana nedala žiadnymi veľkými bolesťami odvrátiť od kresťanstva, bola nakoniec poliata tekutým olovom a sťatá. Zomrela r. 304. Pozostatky mučenice sa dostali v 6. storočí do Kumy, starej gréckej osady pri Neapoli a r. 1207 boli preložené do Neapola.
V ikonografii je zobrazená v dlhých šatách.
Počas storočí boli znázorňované i rôzne spôsoby jej mučenia
, napr. ako bola zavesená za vlasy, ako stála v kotle nad ohňom.

 

 

 Sv.Júlia

16. februára , pripomienka
Postavenie : panna a mučenica

Jej atribútmi sú: pri nohách diabol v okovách, koruna, kniha, kríž, ľalia, meč, mučenícka palma.
ŽIVOTOPIS
Pochádzala zo vznešenej nicomedijskej rodiny. Filozofia ani staré báje ju o dobre pohanstva nepresvedčili, stala sa kresťankou. Otec ju nútil do sobáša s pohanom, ale ona kvôli Kristovi odmietla. Bola preto kruto mučená a nakoniec sťatá.

OD "LÁSKY" K NENÁVISTI
Narodila sa bohatým pohanským rodičom v Nicomédii, na území dnešného Turecka. Bola nadaná a ako dospievala, túžila stále viac po poznaní a pravde. Odvrátila sa od bôžikov a stala sa kresťankou. Jej otec ju však prisľúbil pohanskému chlapcovi Eleusiovi. Manželstvo sa malo uskutočniť v jej 18-tich rokoch. Juliána sa dávno dopredu zasnúbila Kristovi a bojovala medzi svojím rozhodnutím a poslušnosťou voči rodičom. Otec ju nútil do sobáša s pohanom Eleusiom, ona však trvala na tom, že len v Kristovi je manželstvo posvätným a milostiplným zväzkom dvoch sŕdc a že mu podá ruku len vtedy, ak očistí a posvätí túto pozemskú lásku vierou v Krista. Eleusius sa jej žiadosťou cítil veľmi pobúrený hoci tvrdil, že ju miluje, ale čoskoro sa jeho náklonnosť k nej zmenila v zúrivú nenávisť. Otec chcel väzením zlomiť jej názor a Eleusius, ktorý sa podľa legendy stal mestským prefektom, ju obžaloval ako tvrdohlavú kresťanku a nariadil jej mučenie. Snáď to bolo za vlády Maximina Daza, ktorý kresťanov na východe kruto prenasledoval. Juliána bola bičovaná, pálená fakľami aj mučená hladom. Sú uvádzané aj ďalšie muky končiace poliatím tekutým olovom a sťatím mečom.
Julianin názor na manželstvo by mal byť vlastný všetkým mladým kresťanom. Od nepravej lásky k nenávisti je veľmi blízko aj dnes. Je preto veľmi dôležité, aby sa snúbenci dobre poznali a rozumeli si najmä po duchovnej stránke, aby boli schopní vytvárať jednotu a v prípade nezhôd sa vždy aj uzmieriť.

Predsavzatie, MODLITBA
Desiatok za svojho partnera alebo za partnerov, za ktoré sa nikto nemodlí.
Bože, pomáhaj nám, nech nasledujeme žiarivý postoj k manželstvu a k čistote aký mala svätá Juliána , ktorej výročnej pamiatku si s radosťou pripomíname, a daj, aby sme mali úžitok z toho, čo ona získala svojimi zásluhami . Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov. amen (na podklade záverečnej modlitby breviára )

Na obraze je sv. Júlia (nie Juliana), ktorá žila v 5. storočí. Za prenasledovania kresťanov nepodľahla lákavým ponukám miestodržiteľa Korziky Félixa a radšej si vybrala smrť ukrižovaním, ako by mala zaprieť Krista.

 

Svätý Bernard

Svätá Bibiana - epileptikov; vzývaná kvôli problémom s alkoholizmom, duševne chorých a bolestiam hlavy

 

Sv. Bibiána
Bibiana, 2. decembra, pripomienka
Postavenie: panna a mučenica
Úmrtie: storočia neznáme
Patrónka: diecéza Los Angeles; epileptikov; vzývaná kvôli problémom s alkoholizmom, duševne chorým, bolestiam hlavy
Atribúty: palma, stĺp, pokarhania
ŽIVOTOPIS
Pochádzala zo vznešenej kresťanskej rodiny v Ríme. Pre vernosť kresťanským zásadám bola umučená, s určitou pravdepodobnosťou roku 363 alebo by mohlo ísť o dobu niektorého skoršieho veľkého prenasledovania. Pápežom simplicitne jej bola v 5. storočí zasvätená bazilika na Esquiline, ako je doložené v knihe pápežov "Libier Pontificalis."
VIERA A mravná čistota najcennejšími DARY
Narodila sa údajne okolo roku 350 v Ríme, ako dcéra cisárskeho úradníka Flaviana a Dafrosy. Takto ju, zdanlivo spoľahlivo, asi tri storočia po jej smrti popisuje kniha "Passio", lenže tá sa pre zistené chyby stala málo vierohodnou. Nové Martyrológium sa nespolieha ani na jej údaj, že bola umučená za cisára Juliana odpadlíka, teda medzi rokmi 361 - 363. Avšak o storočie neskôr, asi v roku 468, pápež Simplicius zasvätil na Esquiline mučenici Bibiane baziliku, čo je v Liber Pontificalis spoľahlivý údaj, preto nie sú obavy o pravosť jej pamiatky.
Tradované podanie zasadzujú príbeh Bibiany do obdobia dvaapolročnej vlády cisára Juliána, ktorý sa pokúsil o obnovenie pohanskej vlády tvrdým prenasledovaním kresťanov.
Rodina Flavianova v kresťanskom duchu vychovala dve dcéry, vedľa Bibiany (uvádzanej aj pod menom Viviana) aj Demetriu. Nový rímsky prefekt Apronián, dosadený r.362, začal hneď s prenasledovaním kresťanov a medzi prvými obeťami si vyhliadol rodinu Flavian. Pri predvolaní mu nariadil, aby sa zriekol svojej viery. Za odmietnutie dal Flavianovi vypáliť na čelo potupné znamenie a vyhnal ho do miest, kde údajne asi 22.decembra zomrel od hladu. Zvyšok jeho rodiny po nejakú dobu väznil. Matku Dafrosu dal vraj 4.1.363 popraviť mečom a pohľadné, zbožné dcéry, ktoré sa navzájom posilňovali vo viere, mučiť. Demetria údajne na následky mučenia hladom zomrela 21.6. a Bibiánu, ktorú na začiatku decembra dal prefekt katom, sa najprv pokúšal pripraviť o to, čoho si najviac cenila, o vieru a mravnú čistotu. Na starosť ju preto dostala pohanská žena Rufina, ale ani v jej dome sa tieto cnosti nepodarilo zničiť. Bibiana bola preto odsúdená na najkrutejšie bičovanie. Priviazaná k stĺpu, podľa niektorého podania skonala pri bičovaní s olovenými guličkami, podľa iného ju po bičovaní jeden z drábovi prebodol dýkou.
Jej telo bolo pohodené na trhovisko a veriaci ho za noci úctivo pochovali do blízkosti jej sestry a matky. Chrám, ktorý bol postavený nad ich hrobom za simplicité, obnovil Honorius III v roku 1224. Jeho fasádu potom z poverenia pápeža Urbana VIII. zmenil Gian Lorenzo Bernini v rokoch 1624-1626. Hlavnú loď lemujú stĺpy z pôvodnej baziliky a pod hlavným oltárom sú uložené pozostatky Bibiany aj Dafrosy i Demetrie.
Predsavzatie, MODLITBA
Zamyslím sa nad čnosťami sv. Bibiany a nad ich potrebou v našich rodinách. Patrí k nim aj statočnosť, potrebná k životu z viery a zachovávanie mravného zákona. Cnosť je dobrý návyk. Začnem u seba pracovať na tom, čo je dobré a vyprosovať potrebné milosti svojej rodine.
Bože, pomáhaj nám, nech nasledujeme žiarivý príklad statočnosti a čistoty svätej Bibiany, ktorej výročnej pamiatku s radosťou slávime, a daj, aby sme mali úžitok z toho, čo ona získala svojimi zásluhami. Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
amen (na podklade záverečnej modlitby breviára)

Svätá Cecília

Svätý Drogo patrón majiteľov cofee shopov

Svätý Fiakre - patrón taxikárov, záhradníkov a pohlavných chorôb

Svätý Florián - patrón hasičov

 

Svätý František Giotto

Svätá Filomena je patrónka detí, dojčiat, nemluvniat, novorodencov; mládeže; proti neplodnosti; v zúfalých, stratených a beznádejných situáciách; kňazov; chudobných; Živého Ruženca

 Svätá Filomena spomienka: 11.8.
Je patrónkou: detí, dojčiat, nemluvniat, novorodencov; mládeže; proti neplodnosti; v zúfalých, stratených a beznádejných situáciách; kňazov; chudobných; Živého Ruženca.
Atribúty:
šípy, kotva
Žila v 2. alebo 3.storočí. Keď zomrela, mala okolo štrnásť rokov. Jej pozostatky našli archeológovia roku 1802 v Priscilliných katakombách. Zistili o nej len to, že sa volala Filomena a že bola mučeníčka. Roku 1805 bol kanonik Francis de Lucia vo Vatikáne v pokladnici vzácnych zbierok kresťanského staroveku. Keď sa priblížil k Filomeniným ostatkom, bol zasiahnutý náhlou duchovnouý radosťou a požiadal, aby pozostatky boli uložené v kostole v MUGNANO pri Neapole. Čoskoro sa jej hrob stal pútnickým miestom a na Filomenin príhovor sa stávali početné zázraky. Niektorí ľudia boli uzdravení z rakoviny, z ťažkého poranenia a jeden muž bol náhle uzdravený zo srdcovej choroby. Filomena bola uznaná pápežom Gregorom XVI. za svätú len podľa zázrakov a zázračných vyslyšaných prosieb. Medzi jej oddaných ctiteľov patril napríklad Ján Mária Vianney, Antonín Maria Klaret, Jan Nepomuk Neumann, Peter Chanel, Peter Julián Eymard, Anna Maria Taigi a bolo jej zasvätené mnoho kostolov.

 

Dcéra Svetla svätá Filoména

so symbolmi mučeníctva: palma, ľalia, bič a tri strely

„Ó, sv.Filoména, panna a mučenica, oroduj za nás, aby sme na tvoj mocný príhovor dosiahli čistotu ducha a srdca, ktorá vedie k dokonalej Božej láske. Amen.“
Zasvätená Ježišovi
Jej rodičia, ktorí spravovali grécke panstvo, boli obdarovaní dieťaťom, za ktoré sa tak dlho bezvýsledne modlili. Podľa toho ju nazvali Filoména - „dcéra svetla“, čo v gréckom jazyku znamená „milovaná“. Je zvláštne, že práve v týchto časoch, vyše dve storočia po odkrytí jej tela v katakombách 25. mája 1802, sv. Filoména vyvolala veľkú úctu. Malá Filoména bola svojimi rodičmi vychovávaná veľmi pobožne. K prvému sv. prijímaniu pristúpila v piatich rokoch a v 11. roku sa zasvätila sľubom svätej čistoty Kráľovi svätých, ktorému zostalo jej srdce verné. Keď začal 13. rok jej života, jej otec musel cestovať do Ríma, pretože cisár Dioklecián sa mu vyhrážal vojnou. Dcérka i kráľovná cestovali spolu s nim. Sotva Dioklecián uvidel prekrásnu kňažnú, zatúžil ju urobiť svojou cisárovnou a sľuboval jej otcovi všetko, aby mohol získať jej ruku. Rodičia Filomény naliehali, aby prijala túto ponuku. Lenže ona z dôvodu svojej prísahy odmietla. Cisár ju strašil všelijakými nástrahami. Ona odpovedala, že sa ho nebojí.

Ochrana z neba
Cisár ju rozkázal spútať a uvrhnúť do väzenia. Tam ju denne navštevoval, snažiac sa získať jej súhlas. Počas 40-denného väzenia bola o chlebe a vode. V tridsiatom siedmom dni tohto väzenia sa jej zjavila Panna Mária a predpovedala jej nadchádzajúce mučeníctvo. Prisľúbila, že jej pošle sv. Gabriela, aby jej pomáhal a posilňoval ju. V štyridsiaty deň ju dal ukrutne zbičovať. Sv. Filoména bola ako jedna živá rana. No Boh jej zoslal dvoch anjelov, ktorí jej oblievali rany nebeský mbalzamom a prinavrátil jej zdravie a silu. Prekvapený cisár sa ju usiloval ešte raz získať, ale nadarmo. Rozkázal ju priviesť k rieke Tiber. Tam jej priviazali na krk železnú kotvu a hodili ju do rieky. Opäť však dvaja anjeli na príkaz Ježiša Krista pannu zachránili. Za údivu prizerajúceho sa davu ju bezpečne zaniesli na breh rieky.

Malá mučeníčka
Zatvrdnutý ako faraón zo Starého zákona tyran rozkázal, aby mladá svätica bola vlečená ako čarodejnica cez Rím a potom prebodnutá šípmi. Avšak nebeský lekár opäť uzdravil svoje dieťa. Rozzúrený cisár rozkázal do nej strieľať, ale strely odmietli poslušnosť a nevyšli z lukov. Po opakovanom rozkaze strely zmenili smer letu a vrátili sa do skupiny katov. Dioklecián nariadil skončiť všetko mučenie sťatím. A tak odletela do neba, aby prijala svoju korunu slávy. Stalo sa to 10. augusta o tretej hodine. J
ej hrob v Priscilijských katakombách v Ríme nosí jej meno i symboly mučeníctva: palmu, ľaliu, bič a tri strely. Telesné pozostatky sv. Filomény 10. augusta 1805 preniesli do Mugnama, miesta položeného na vŕšku neďaleko Neaopola. Tam je jej kaplnka, ktorá sa stala miestom najdivotvornejších zázrakov.

Svätá orodovníčka
Kedykoľvek ju vzývame, obdržíme veľké milosti. K jej najviac oddaným ctiteľom patril sv. Ján Mária Vianney. Kostoly zasvätené sv. Filoméne sú v Číne i Kurdistane, v Afrike, Konstantinopole či v Indii. Všade okamžite a zázračne odpovedá na modlitby.

Pozdravujem ťa, sv. Filoména, moja vznešená ochrankyňa. Buď mojou orodovníčkou u Ježiša Krista, Tvojho ženícha. Pros za nás teraz i v hodine mojej smrti. Sv. Filoména, milovaná dcéra Ježiša a Márie, pros za nás, ktorí sa k tebe utiekame.“

 

Sv. Filoména, toto mladé krásne dievča zomrelo preto, aby si uchránilo čistotu. Meno Filomena znamená dcéra svetla. Bola to grécka princezná, narodila sa svojim rodičom potom čo sa obrátili na kresťanskú vieru a v modlitbách si ju vyprosili. Čo je však zvláštnejšie, celý jej život poznáme len zo súkromných zjavení, keďže žiadne historické údaje sa nedochovali. Takže z týchto mystických zjavení jednej rehoľnej sestry vieme, že rímsky cisár Dioklecián chcel vyhlásiť jej zemi vojnu. Bola to malá zem a jej rodičia sa vybrali za ním, aby ho prosili o milosť, lebo vojna by celú ich zem zničila. Vtedy sa cisár Dioklecián zahľadel do ich dcéry Filomeny pre jej veľkú krásu. Nuž povedal, že pristúpi na ich dohodu, keď mu dajú Filomenu za manželku. Filomena sa však zasvätila už Pánovi Ježišovi Kristovi a odmietla sa vydať za Diokleciána. On ju za to dal spútať a uvrhnúť do väznice, kde bola len o vode a chlebe. Každý deň chodil za ňou sa pýtať, či zmenila svoj názor, ale ona ho vždy odmietla. Väznená bola 40 dní a na 37deň sa jej zjavila Panna Mária. Povedala jej, že bude vyslobodená z jej trápenia.

Dioklecián sa rozzúril, dal Filoménu zbičovať rovnako, ako bol zbičovaný Pán Ježiš Kristus, ale ani to ju neprinútilo zmeniť názor. Anjeli jej rany uzdravili. Na to ju dal zviazať a pripevnil ju o kotvu, hodil ju do rieky Tiber, aby sa utopila. Lenže anjeli ju zachránili, vytiahli ju z rieky von. Potom sa rozhodol dať ju zastreliť šípmi. Lenže luky nechceli vystreliť a tie čo vystrelili, zmenili smer a zabili lukostrelcov. Mnoho ľudí vtedy uverilo v Ježiša Krista a obrátilo sa.
Cisár to už nemohol zniesť a tak mladučkú Filomenu dal stať. Jej pozostatky boli objavené v katakombách sv. Priscilly. Pri jej hrobe sa udialo množstvo zázrakov. Je znázorňovaná s palmou, ľaliou, bičom a šípmi. Dokáže vyprosiť mnoho milostí pre človeka.

 

 Novéna k sv. Filoméne
Deväťdenná novéna ku sv. Filoméne Podľa sv. Jána M. Vianneya

Prípravná Modlitba
Príď, Duchu Svätý, naplň srdcia svojich veriacich a zapáľ v nich oheň svojej lásky!
Pane, prosíme Ťa, predchádzaj všetko naše konanie svojimi vnuknutiami a sprevádzaj ho svojou pomocou, aby všetky naše modlitby a skutky začínali stále s Tebou a tak boli skrze Teba aj dokonané. Amen.

Prvý deň Mt 5:8 Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.
Filoména žila v pohanskom svete plnom nebezpečenstva, násilia a pokušení. Neprispôsobovala sa však svetu a žila čnostným životom, zatiaľ čo my sme v zajatí svetských ohľadov a nečistých návykov. Možno sme aj zviazaní náklonnosťami, ktoré sa priečia životu podľa evanjelia. Sv. Filoména však žila vo svete podobnom tomu nášmu a nehľadiac na jeho ponuky zostala pannou. Zachovala si túto krásu a múdrosť a zostala ľaliou nepoškvrnenej čistoty až do svojej smrti.
Chcem si spytovať svedomie, ako som sa proti tejto anjelskej čnosti previnil(a).
Čistá panna, slávna mučeníčka svätá Filoména, Boh ťa zo svojej nekonečnej moci zjavil svetu, aby oživil vieru, podoprel nádej a rozmnožil lásku v dušiach veriacich. Zachovaj ma v pokore pri svojich nohách. Vypros mi, panna plná dobroty a lásky, aby moje priania a modlitby boli prijaté pri nebeskom tróne. Získaj mi svojim mocným príhovorom tú čistotu, pre ktorú si obetovala lákavé pokušenia tohto sveta, tú silu duše, s ktorou si odporovala najhroznejším útokom, tú vrúcnu lásku k Ukrižovanému, ktorú žiadne muky nedokázali oslabiť. Amen.
Otče náš... Zdravas, Mária...
Sláva Otcu...(3x) – k úcte Najsvätejšej Trojice

Druhý deň Diabol, obchádza ako revúci lev ... (1Pt 5,8)
Svätá Filoména nikdy neprestala byť pannou. Rozjímala nad krížovou cestou Pána Ježiša Krista a všetkými svojimi zmyslami vnímala skromnú pokoru nášho Pána. Neustále sa mala na pozore pred nebezpečnými príležitosťami a zvodmi sveta.
Chcel by som napodobňovať svätú Filoménu v jej čistote. Kde sú korene mojich pokušení, slabostí, zlyhaní, opätovných upadnutí do hriechu? Budem sa podľa svojich najlepších schopností a možností snažiť, aby som sa im dokázal(a) vyhýbať. Chcem sa vyhýbať všetkému, čo škodí mojej duši a telu, a usilovať sa o mravný život.
Šľachetná panna a verná učeníčka evanjelia, neporaziteľná mučeníčka pre Ježiša Krista, ty si bola obdarovaná toľkými milosťami a veľkou čistotou v myslení. Uprostred neveriaceho a skazeného sveta si si zachovala živú vieru, neohrozenú odvahu a nedotknutú čistotu pre svojho nebeského Ženícha. Preto si svoj život obetovala v strašných mukách; prosím ťa, aby si mi pri tróne milosrdenstva vyprosila milosť vytrvalosti vo viere, čistotu duše a tela a milosť šťastnej smrti skrze Krista nášho Pána. Amen.
Otče náš... Zdravas, Mária...
Sláva Otcu...(3x) – k úcte Najsvätejšej Trojice

Tretí deň Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život... (Jn 6,54)
Svätá Filoména rástla v láske k čistote skrze modlitbu, ktorá je nevysychajúcim zdrojom duchovného života, a pôsobením sviatostí cirkvi, v ktorých je duša obmývaná Kristovou Krvou a posilňovaná jeho Telom, živnou silou kresťanskej čistoty.
My máme rovnaké prostriedky k svojmu posväteniu aké mala aj sv. Filoména. Využívam dostatočne pôsobenie sviatostí?
Odvážna mučeníčka a najvernejšia nevesta Ježiša Krista, chcela si zachovať poklad čistoty a viery bez poškvrny pre svojho Boha. Preto si musela znášať veľké trýznenie, pri ktorom si bola dokonca hodená s kotvou na krku do vĺn rieky Tiber. Tvoj nebeský ženích ťa však ochránil. Naliehavo ťa prosím o príhovor, aby som aj ja uprostred nespravodlivostí, obáv a súžení bol(a) vybavený(á) silou a ochránený(á) pred nešťastím hriechu, pokušení a večnej smrti mojej duše. Amen.
Otče náš... Zdravas, Mária...
Sláva Otcu...(3x) – k úcte Najsvätejšej Trojice

Štvrtý deň Ale ani vlas sa vám z hlavy nestratí... (Lk 21,18)
Sv. Filoména musela pred svojou smrťou prejsť mnohými utrpeniami – bičovaním, topením vo vode, bola prebodnutá šípmi. Vo všetkých svojich bolestiach však prejavovala nesmiernu trpezlivosť.
Ako znášam utrpenie a bolesti ja? Trpím len zriedka, snáď málo, a v žiadnom prípade mi nehrozí smrť. Aj napriek tomu na mňa pri mojich skúškach prichádzajú slabosti. Ako sa môžem naučiť byť statočný(á)? Tým, že budem znášať bolesti, nepríjemnosti a strasti, ktoré mi Boh pošle do cesty, s trpezlivosťou a odovzdanosťou.
Odvážna mučeníčka a najvernejšia nevesta Ježiša Krista, ty si chcela zachovať poklad čistoty a viery bez poškvrny pre svojho Boha. Preto si musela znášať veľké trýznenie, pri ktorom si bola dokonca hodená s kotvou na krku do vĺn rieky Tiber. Tvoj nebeský ženích ťa však ochránil. Naliehavo ťa prosím o príhovor, aby som aj ja uprostred nespravodlivostí, obáv a súžení bol(a) vybavený(á) silou a ochránený(á) pred nešťastím hriechu, pokušení a večnej smrti mojej duše. Amen.
Otče náš... Zdravas, Mária...
Sláva Otcu...(3x) – k úcte Najsvätejšej Trojice

Piaty deň „Lepšie je páčiť sa Bohu než ľuďom.“
Svätá Filoména znášala svoje mučeníctvo pre Ježiša Krista. Chceli jej vziať vieru, chceli ju donútiť k zapretiu jej kresťanských sľubov.
Aj ja občas pociťujem zvody tela, sveta a diabla, aby som odvrátil(a) vlastné srdce od Teba, Pane, a dopustil(a) sa neverností a urážok Boha. Niekedy aj mňa ovláda zbabelosť a slabosť, aby som zanedbával(a) povinnosti svojho stavu, svoju vieru. Chcem opäť získať odvahu k premáhaniu ľudských obáv a strachu.
Milovaná nevesta a neohrozená mučeníčka Ježiša Krista, aby si si zachovala svoju nevinnosť, znášala si v uliciach pohanského Ríma potupný spôsob smrti. Vytrpela si si bičovanie koženými remienkami, ktoré mali na sebe železné krúžky, a po ich vražedných úderoch bolo tvoje telo rozbité hlbokými ranami. Stala si sa podobnou Spasiteľovi, ktorého si vnútri tak veľmi milovala. Priznávam sa k svojmu hriechu. Vrúcne ta prosím, sv. Filoména, vypros mi potrebnú silu, aby som sa stal(a) slobodným(ou) od špiny hriechu a aby som mohol(la) zomrieť s pevnosťou vo viere katolíckej cirkvi. Amen.
Otče náš... Zdravas, Mária...
Sláva Otcu...(3x) – k úcte Najsvätejšej Trojice

Šiesty deň Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. (Mt 10,37)
Svätá Filoména vo svojej smrti pre Ježiša Krista musela uskutočniť slovo Spasiteľa: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden.“(Mt 10,37-38) Bez váhania obetovala všetko, čo by hovorilo v prospech spokojného a pohodlného života v bezpečí rodiny.
Ako dávam ja najavo, že som hodný(á) nášho Pána a Spasiteľa? Čomu a komu dávam prednosť, keď sa musím rozhodovať vo voľbe medzi Bohom a stvorením, medzi Božou láskou a ľudskými pohľadmi?
Milovaná nevesta a neohrozená mučeníčka Ježiša Krista, aby si si zachovala svoju nevinnosť, znášala si v uliciach pohanského Ríma potupný spôsob smrti. Vytrpela si si bičovanie koženými remienkami, ktoré mali na sebe železné krúžky, a po ich vražedných úderoch bolo tvoje telo rozbité hlbokými ranami. Stala si sa podobnou Spasiteľovi, ktorého si vnútri tak veľmi milovala. Priznávam sa k svojmu hriechu. Vrúcne ta prosím, sv. Filoména, vypros mi potrebnú silu, aby som sa stal(a) slobodným(ou) od špiny hriechu a aby som mohol(la) zomrieť s pevnosťou vo viere katolíckej cirkvi. Amen.
Otče náš... Zdravas, Mária...
Sláva Otcu...(3x) – k úcte Najsvätejšej Trojice

Siedmy deň z tŕnia uplietli korunu a položili mu ju na hlavu, do pravej ruky mu dali trstinu, padali pred ním na kolená a posmievali sa mu: „Buď pozdravený, židovský kráľ!“ Pľuli naňho, brali mu trstinu a bili ho po hlave. (Mt 27,29-30)
Svätá Filoména musela od svojich prenasledovateľov znášať potupu, výsmech, urážky , nadávky a týranie pri svojom martýriu. Nestratila však svoju zmužilosť, radostnosť a odhodlanie v otvorenom vyznaní svojej viery.
Keď ma svet uráža, popiera alebo prenasleduje, nemám vždy dostatok odvahy, aby som horkosť tohto zlého zachádzania niesol(a) trpezlivo. Prečo mi však záleží na pokušeniach a prenasledovaniach sveta? Keď sa nebudem báť a pôjdem svojou vlastnou cestou, zavedie ma k večnej blaženosti. Nenechám svoje srdce znepokojovať, keď mi ľudia hovoria posudzovacie, hrubé a hanlivé slová.
Svätá panna, ktorá si tak pozorne bránila svoje panenstvo: skrze nadprirodzenú radosť a nepremožiteľnú silu, ktorou si preukázala, keď si trikrát obetovala svoje panenské telo, aby zotrvalo v učení Ježiša Krista! Ty si dosiahla množstvo paliem i korún víťazstiev, keď si prijímala rany za svojho nebeského Ženícha. Pros za mňa, ktorý(á) tak málo dbám o Boží zákon. Vypros mi potrebné milosti, ktoré by mi pomohli dôjsť k večnej spáse, aby som s pravou odovzdanosťou znášal(a) bolesti a utrpenia tohto sveta a odolával(a) všetkým útokom pekla.
Otče náš... Zdravas, Mária...
Sláva Otcu...(3x) – k úcte Najsvätejšej Trojice


Ôsmy deň Kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. (Mt 10,39)
Svätá Filoména sa z lásky k Ježišovi Kristovi zriekla všetkého, pokým vošla do radostí večného života. „Áno, som si istá“, vraví vo svojom srdci, „že večný Rytier mi prepožičia za tieto pominuteľné statky, ktoré ja z lásky k nemu obetujem, korunu spravodlivosti a slávy, ktorú mi prisľúbil.“ Teraz sa dívaj na ňu zo svätými v nebi. Sú to také myšlienky, ktorými sa rád(a) zaoberám, keď stojím pred voľbou nejakej obeti? Aký dojem robia na moje srdce? „Ach“ hovoria svätí, „aby sme všetko dostali, musíme všetko stratiť.“ Čo vravím ja? Kiež by sme prinášali ochotne a radostne všetky obete!
Svätá panna, ktorá si tak pozorne bránila svoje panenstvo: skrze nadprirodzenú radosť a nepremožiteľnú silu, ktorou si preukázala, keď si trikrát obetovala svoje panenské telo, aby zotrvalo v učení Ježiša Krista! Ty si dosiahla množstvo paliem i korún víťazstiev, keď si prijímala rany za svojho nebeského Ženícha. Pros za mňa, ktorý(á) tak málo dbám o Boží zákon. Vypros mi potrebné milosti, ktoré by mi pomohli dôjsť k večnej spáse, aby som s pravou odovzdanosťou znášal(a) bolesti a utrpenia tohto sveta a odolával(a) všetkým útokom pekla.
Otče náš... Zdravas, Mária...
Sláva Otcu...(3x) – k úcte Najsvätejšej Trojice

Deviaty deň Kristus priniesol jedinú obetu za hriechy a navždy zasadol po pravici Boha. (Hebr 10,12)
Svätá Filoména priniesla všetky obete pre Ježiša Krista a už v tomto svete všetko stonásobne zhodnotila. Prisudzuje sa jej moc a sláva. Pútnici na celom svete vyhľadávajú jej svätyne, na jej úctu boli ustanovené sviatky, a jej relikviám sa vzdáva úcta.
Neukončuj túto novénu bez toho, aby si vykonal(a) diela milosrdenstva k úcte svätej Filomény. Dobrá sviatosť zmierenia a prijatie Eucharistie sú účinné prostriedky, ako si skrze príhovor sv. Filomény môžeme vyprosiť od Boha milosti.

Záverečná modlitba
Slávna mučeníčka a nevesta Ježiša Krista, svätá Filoména! Boh, ktorý ti pripravil nesmrteľnú korunu cti, rozmnožil tvoje utrpenie toľkými ranami a bolesťami, aby ti tvoj život predĺžil. Tým tvoje víťazstvo a tvoju nesmrteľnú slávu zväčšil a urobil ťa týmto spôsobom v očiach nebeských mučeníkov vznešenejšiu. Podľa Božej vôle si bola opäť spútaná reťazami a vedená pred súdnu stolicu tyranov. Tvoja anjelská čistota, tvoja svätá viera boli vystavené novým skúškam a tvoji neľudskí nepriatelia pochybujúci o tom, že porazia hrdinskú statočnosť tvojho srdca, ťa odsúdili ku sťatiu hlavy. Bolo to posledné utrpenie, ktoré tvojim zásluhám nasadilo korunu a ktoré ťa so slávnym triumfom doviedlo až do kráľovstva tvojho Ženícha.

Na záver tejto novény ťa prosím, aby si sa na mňa dívala pohľadom lásky. Vypros mi milosti, ktoré sú potrebné pre moju spásu a ušetrenia od večnej smrti. Daj, aby všetci ľudia znášali útrapy súčasného života v nádeji, že sme milovaní tvojou svätou láskou. Z celého srdca a v najhlbšej bázni pred Bohom budeme velebiť Najsvätejšiu Trojicu. Tisícnásobné vďaka taktiež blahoslavenej Panne Márii, Matke Božej, kráľovnej mučeníkov, ktorá pri tvojom trýznení stála pri tebe ako láskyplná Matka so svojou mocnou ochranou.

Svätá mučeníčka Filoména, dúfam, že ma budeš chrániť; pretože ja uctievam tvoje zásluhy a tvoje slávne víťazstvo. Amen.
Otče náš... Zdravas, Mária...
Sláva Otcu...(3x) – k úcte Najsvätejšej Trojice

 

Z knihy Svatá Filoména naše mocná přímluvkyně od Marcely Macháčkovej 2011 do slovenčiny preložil Miroslav Čonka
 

Genesius - patrón hercov, klaunov, obetí mučenia

Gummarus-patrón drevorubačov

Kajetán - patrón nezamestnaných a gemblerov

Svätá Katarína

Svätá Klára

Svätý Kolumbanus - patrón motocyklistov

Svätý Krištof - patrón slobodných mužov

Svätá Lidwina - patrónka korčuliarov

Svätá Lucia

 

Malo - patrón chovateľov

Svätý Matej - patrón účtovníkov

Svätý Roch - patrón hrobárov a deallerov

Svätý Tomáš Akvinský

 

 

http://catholica.cz/?id=220
http://catholica.cz/?id=4862
http://www.ordinariat.sk/svaty-sebestian/
http://cs.wikipedia.org/wiki/Antonín_z_Padovy
http://www.karmel.cz/old/casopis/2009/03-09.php
http://www.ursulinke.hr/index3.php?pIDm1=8&pIDm2=30
http://www.settemuse.it/arte/storia_di_sant_antonio_abate.htm
http://ukrizovananekonecnalaskamilujemta.sk/wordpress/?cat=35
http://www.ilbuonpastorepolicoro.it/Eventi/Agiografia-S-Antonio.html
http://www.fotografi-matrimonio.com/salerno/hobby-cine-foto-mery.asp
http://rehaak.rajce.idnes.cz/Hubertova_jizda,_Hermanuv_Mestec_2012
http://www.topzine.cz/utopie-v-literature-od-platonovy-ustavy-po-thomase-morea-a-zase-zpatky

http://www.vanderkrogt.net/statues/object.php?webpage=ST&record=czpr023aw
http://www.national-geographic.cz/detail/v-jeskyni-silenstvi-zavirali-do-okovu-dusevne-chore-8524/#.U3088OzbiDo

http://www.national-geographic.cz/detail/v-jeskyni-silenstvi-zavirali-do-okovu-dusevne-chore-8524/#.U3088OzbiDo
Karol Boromejský biskup (1538 - 1584) http://www.farnost-rajecketeplice.sk/?cat=svat&dat=0411&svt=Karol_Boromejsky
Blahorečenie Jána Pavla II. http://spravy.pravda.sk/svet/clanok/238398-jan-pavol-ii-je-blahoslaveny-na-svaetorecenie-treba-dalsi-zazrak
Svätý Leonard z Porto Maurizio ( 1676 – 1751 ) http://svatyleonardzportomaurzio.blogspot.sk/2012/02/je-malo-tych-co-su-budu-spaseni-svaty.html
Vatikán a poutní místa se Svatořečením Jana Pavla II. http://jamala.cz/detail-zajezdu/48766201:vatikan-a-poutni-mista-se-svatorecenim-jana-pavla-ii-rim-italie.html


by Cezmín Slovakia 2012 http://cezmin.wz.cz (doplnené máj 2014)